Ak robíš veci inak, neznamená to, že budeš menej šťastný. Rozhovor s architektom a kníhkupcom, ktorý to robí skutočne inak

Interview

Text: Nikolas Bernáth, Foto: Tibor Czitó

Adam Berka je nesmierne aktívny človek. Venuje sa architektúre, vydávaniu a predávaniu kníh a zároveň sa aktivizuje vo viacerých sférach verejného života. Žije v Bratislave a má ju rád, neustále sa však snaží vytvárať aktivity, ktoré by z nej urobili lepšie mesto. Inšpiráciu chodí hľadať na svoje početné cesty do sveta. Prečítajte si rozhovor o tom, aké to je snažiť sa vytvárať šťastný život, čo sa môžeme učiť od Japoncov či Indov a prečo rád navštevuje i Košice.

N: Adam, vnímam ťa ako kníhkupca, vydavateľa, architekta a aktivistu. Kto vlastne si a čo robíš?

A: Vyštudoval som architektúru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a študoval som ju aj v Indii. Školu som skončil diplomovkou, ktorá sa venovala architektúre ulice. Takže som architekt a najviac ma zaujíma ulica. V roku 2012 som rozbehol kníhkupectvo, kde predávam knihy zamerané na vizuálnu kultúru, dizajn a architektúru. V lete som vydal prvú knihu, Ilustrovanú Ústavu Slovenskej republiky. V nej som spojil môj vzťah k vizuálnej kultúre so záujmom o spoločenské témy. Ústava hovorí o základných hodnotách, na ktorých naša spoločnosť stojí a funguje, napriek tomu ale doteraz ležala niekde na poličke a nikoho nezaujímala. My sme jej obsah spojili s ilustráciami Andreja Kolenčíka, dizajnom Borisa Meluša a vznikla tak Ilustrovaná Ústava Slovenskej republiky, ktorá sa teší veľkému záujmu.

N: Knihy u teba na prvý pohľad dominujú, ja to však vnímam tak, že sú pre teba skôr platformou pre ďalšie témy, ktoré ťa zaujímajú.

A: Myslím si, že mojou témou je šťastný život. Aj keď sa zamýšľam nad architektúrou alebo vyberám knihy do kníhkupectva. To znamená, že pri dizajne ma skôr zaujíma to, ako sa tam človek cíti a pri architektúre mesta to, akým spôsobom tá architektúra ovplyvňuje každodenný život. Vždy ma zaujímal ten najjednoduchší dizajn — aby sa na stoličke dobre sedelo, aby sme dobre pracovali s osvetlením, aby sme sa cítili fajn, aby ulica bola príjemná a aby nám to, čo robíme, knižky, ktoré čítame a aj veci, ktorými sa obklopujeme, spríjemňovali život.

Rovnako je to s priestorom U Adama. Pred pár rokmi, keď všade fičali čiernobiele interiéry, by sa mi nikoho nepodarilo presvedčiť o tom, aby zvolil žlté stoly a modrý bar. Spravil som to, lebo som to robil pre seba a potom sem ľudia začali chodiť. Zapáčilo sa im to a chcú si to objednať, keďže vyrábam niekedy veci aj na zákazku. Čiže ja som zástanca toho, že treba robiť veci podľa seba. Vlastne aj v architektúre a výbere kníh sa odráža moje videnie sveta a ja sa oň iba delím s ďalšími ľuďmi. Niektorým sa to môže páčiť, iným nie.

N: Spomínaš videnie sveta. Ty si svet skutočne videl z mnohých pohľadov. Veľa cestuješ, naposledy to bolo Japonsko. Čo si videl tam?

A: Keď má človek vzťah ku komiksu, animácii a dizajnu, remeslám, architektúre, to sú všetko veci, v ktorých sú Japonci špička a preto to pre mňa bolo maximálne inšpirujúce. Zažili sme super krajinu, ktorá neskutočne dobre funguje, hoci ja to hodnotím z pohľadu návštevníka, turistu. Viem, že to, ako dobre tá spoločnosť funguje, ich stojí strašne veľa úsilia. V Japonsku sme sa však stretli s veľmi príjemnými ľuďmi, ktorí boli veľmi ochotní a so všetkým nám pomáhali. Aj napriek tomu, že majú silný vzťah k estetike, veľká časť ich architektúry a dizajnu je o funkcii. Preto to niekedy pôsobí ako science fiction. Hoci my vnímame japonskú spoločnosť ako technologicky veľmi vyspelú, v žiadnej inej krajine som sa nestretol s tak intenzívnym využívaním ľudských zdrojov. Na západe sa ľudia, ktorí podnikajú, spravujú štáty a mestá, snažia všetko zautomatizovať. Japonci sú naopak možno tak ďaleko, že si uvedomujú dôležitosť tých ľudských zdrojov a ľudských služieb.

Tokio je jedno z najväčších miest na svete, ale zároveň je to mesto s najnižším počtom áut, aké som kedy videl a funguje tam veľmi dobre hromadná doprava. Počul som, že ak si chceš kúpiť auto, musíš zdokladovať, že ho máš kde zaparkovať. V Tokiu je čistý vzduch, čisté ulice a žiadne smetné koše. Čisto majú preto, že tam nie sú smetné koše a každý si tie odpadky musí nosiť domov. Je tam super jedlo a každý, kto má rád surové ryby a suši, si príde na svoje. Ale ten ľudský faktor, ktorý som tam najmenej čakal, to bolo na tej krajine to najlepšie.

N: Pretavuješ to, čo zažívaš na cestách, do vecí a aktivít, ktoré vytváraš doma?

A: Istým spôsobom áno. Najviac ma asi ovplyvnilo štúdium v Indii. Súvisí to s tým, čo som zažil i v Japonsku, teda o využívaní ľudských zdrojov. Prídeš do Indie a tam zistíš, že ak robíš veci inak, neznamená to, že budeš menej šťastný. My tu často bojujeme s malými problémami a potom príde miliardová krajina a ten problém, s ktorým my sme 20 rokov bojovali, lusknutím prsta vyrieši. V Ahmedabade bolo asi päťstotisíc rikší a predtým všetky jazdili na naftu, až kým neprišlo nariadenie, že všetci môžu jazdiť iba na zemný plyn. Bola to obrovská zmena, zbavili sa smogu. Tie rozvojové krajiny sú veľkou inšpiráciou z toho pohľadu, že nemajú veľa peňazí, ale robia veľmi zaujímavé veci a nachádzajú zaujímavé riešenia. A práve vďaka tomu ľudskému faktoru, keď vyjdeš na ulicu s tým, že potrebuješ niečo vyriešiť, tak všetko vyriešiš na tej ulici. Bol to pre mňa ten najsilnejší zážitok a doteraz veľmi silná inšpirácia.

N: Hovoríme dosť o východe. Zmeňme mierku a poďme síce na východ, ale trošku bližšie. Viem, že máš rád Košice. Čo ťa tam vždy pritiahne?

A: Aj keď je Bratislava viac na juhu, ja som Košice vždy vnímal ako južanskejšie mesto. Mentalitou aj tým, ako sa ľudia správajú a žijú. Vždy sa mi napríklad páčilo, že dievčatá v Košiciach nosili častejšie krátke sukne. Je to také veselšie, talianskejšie. Prvýkrát som bol v Košiciach pred rokmi, keď som šiel do Sniny na šermiarske preteky. Preteky som vtedy vyhral, ale nemal som sa s kým o to podeliť. Vracal som sa cez Košice a povedal som si, že vystúpim a ak sa mi tam bude páčiť, tak chvíľu zostanem a ak nie, nastúpim na najbližší vlak a pôjdem do Bratislavy. Keď som sa vrátil, všetkým kamarátom som hovoril, že to je geniálne mesto. Doteraz neviem, čo som to zažil, ale bola to super zábava. Potom som sa tam neskôr vrátil, chvíľu som tam pracoval, točili sme film v katedrále. Mal som na starosti filmové stavby. Postupne som spoznal ľudí, kamošov ako Mišo Hudák z Východného pobrežia. Neskôr sme organizovali architektonické workshopy, a tak sme spoznali viacerých Košičanov a architektov z Košíc. To nám vlastne otvorilo dvere aj k mnohých ďalším spoluprácam.

Páči sa mi, že mesto je kompaktnejšie, menšie. Často som tam chodil aj kvôli antikvariátom, v ktorých som kupoval knižky. To bolo všetko ešte predtým, než Košice boli v roku 2013 mestom kultúry. Odvtedy je to celé na úplne inej úrovni. Vtedy sme hľadali zašité bary po meste a teraz už ideš do tých miest, epicentier, kde sa združujú podobní ľudia ako si ty. Okrem toho je v Košiciach super pizza. Nočné Borsalino, to je legenda! V Košiciach som sa často stretával s turistami, ktorí boli francúzski alebo nemeckí hovoriaci a väčšinou išlo o malé skupinky. Košice ľudia vyhľadávajú vedome, lebo do Bratislavy ideš častokrát kvôli trojuholníku Viedeň — Budapešť — Bratislava. Je to taká automatická jazda. U turistov, ktorých som stretával v Košiciach, som mal pocit, že sú to takí bádatelia, väčší odvážlivci a bolo mi to sympatické.

N: Náš Invisible Mag je prepojený s košickým Invisible Hotelom. Čo ty a prespávanie na cestách?

A: To sa vyvíja s vekom. Môj učiteľ architektúry mi raz povedal: „Choďte cestovať, lebo keď nepôjdete teraz, keď máte nižšie nároky na všetko, tak čím budete starší, tým to bude komplikovanejšie“. A mal pravdu. Počas mojich prvých ciest som spal takmer výhradne vonku, na plážach, v parku, vo vlakoch. Keď som mal 19 rokov, cestoval som vlakmi po Európe. Hrozne ma bavilo spať pod holým nebom a všelikde. To by bolo na knižku — štúdiu o tom, ako sa vžiť do role bezdomovca a zistiť, kde v meste nájdeš bezpečný úkryt. Čiže kedysi pod holým nebom, potom som spával veľa v hosteloch. Neskôr som poznal veľa kamarátov, architektov po celej Európe a aj v latinskej Amerike. Keď ťa niekto hostí, je to veľmi fajn, a ešte lepšie je, ak ste dokonca všetci architekti a máte si čo povedať. Teraz už dávam prednosť hotelom či Airbnb. V istom veku ťa viac láka a zaujíma spoznávať ľudí a inokedy, keď je tvoj život stále o tom, že sa socializuješ a pracuješ s ľuďmi, tak pri cestovaní chceš mať súkromie, chceš si oddýchnuť a vtedy je super práve hotel.

Dozveďte sa o jedinečnom ubytovaní a zážitkoch v Košiciach, prečítajte si článok o neviditeľnom hoteli.

N: Sme na úplnom začiatku roka 2018. Čo ťa v ňom čaká?

A: Pre mňa je dlhodobým cieľom žiť lokálne. Časť života som precestoval a veľmi ma to bavilo, ale v istom momente som si uvedomil, že vždy, keď som sa vrátil na Slovensko, začínal som akoby od nuly a to sa mi nepáčilo. Chcel som robiť niečo, na čom môžem stavať a vtedy som sa rozhodol otvoriť si kníhkupectvo. Slovensko je fajn, nič tu nefunguje, je tu veľa čo robiť, máš široké pole pôsobnosti a to bolo perfektné rozhodnutie, lebo je to super, keď na niečom môžeš kontinuálne pracovať. Čiže teraz bývam blízko miesta, kde mám obchod a nemusím tráviť veľa času dopravou a to sa snažím do budúcna podporiť.

Veľmi by som chcel začať vydávať miestne, lokálne noviny, ktoré ľuďom, ktorí tu už bývajú, ukážu, čo všetko tu už existuje. Zistia, že často krát netreba ísť do centra mesta alebo do nákupného centra na krémeš, lebo toto všetko zoženieš na mieste. Verím, že keď sa podarí to, že ľudia dokážu fungovať lokálne, vyrieši sa problém dopravy a to, čo sa deje na cestách. Štvrť pod stanicou je super. Žije tu veľa kamošov a chcel by som, aby tu čo najviac vecí fungovalo. Rád by som vydal viac knižiek ďalších autorov. Vydavateľská práca je to, čomu sa chcem viac venovať.

Objavujte Košice s Invisible Hotel.


Mohlo by Vás zaujímať