Ako vyzerá bohémsky život umelcov v inscenovaných fotografiách? Tatiana Takáčová

Ako fotografka považuje samu seba skôr za vynálezkyňu. Vytvára inscenované fotografie, ktorými vyzýva spoločnosť k dialógu o životnom štýle umelcov, hoaxoch i manipulácii v médiách. Jej práca zahŕňa hodiny fotografických experimentov, skúmanie prírody, diskusie s mladšou generáciou v škole i premieňanie digitálnej fotky na analógovú. Prečítaj si nielen o dokumentácii fiktívneho života Tatiany Takáčovej.

Čo je to inscenovaná fotografia?

Táňa pochádza z okolia Košíc, študovala fotografiu na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach a neskôr Vysokú školu výtvarných umení v Ateliéri o fotografii. Pri výbere konkrétneho žánru, na ktorý sa mala počas štúdia zamerať, ju zaujala inscenovaná fotografia. Pri tej, ako opaku dokumentárnej, si fotograf vytvára prostredie a používa fotku ako médium na znázornenie tém, ktorým sa ako umelec chcú venovať: „Hovorí sa, že ako fotograf, môžeš byť buď nálezca alebo vynálezca. Ja som skôr tá druhá možnosť – vytváram scény a prostredníctvom inscenácie predstavujem svoje vízie. Dbám na kompozíciu, línie, minimalizmus. Väčšinou pracujem s deadpan estetikou – čo znamená priamy pohľad, zaznamenávanie veci takých, aké sú a bez emócií,“ vysvetľuje Táňa. Po siedmich rokoch života v hlavnom meste sa vrátila naspäť do Košíc, kde dnes pracuje pre Šopa Gallery, taktiež na medzinárodných umeleckých rezidenciách cez program K.A.I.R. a na Súkromnej škole umeleckého priemyslu filmovej.

Z koláže do negatívu a analógovej fotky

Typickým príkladom Táninho úspešného projektu s využitím inscenovanej fotografie bola výstava desiatich čiernobielych koláží Eternity of One Celebrity (2018). Fotografka tvrdí, že sa prostredníctvom jednotlivých obrazov snažila reagovať na zaužívané predsudky spoločnosti na bohémsky život umelcov. Cez fiktívne príbehy reaguje na problematiku manipulácie informácií, dôveryhodnosť médií a virtuálneho sveta: „V umeleckých kruhoch zvykneme počúvať narážky na náš spôsob života, ktorý je považovaný za istú formu bohémizmu. Zaujímavé však je, že pre mňa bohémsky život znamená niečo úplne rozdielne. Na fotografiách z kolekcie Eternity of One Celebrity som predstavila samu seba ako úspešnú umelkyňu a k tomu adekvátny životný štýl. Je to pseudo-dokumentácia môjho života. S trochou irónie som preto zachytená na miestach, kde som nikdy nebola, v domoch a outfitoch, aké vlastniť pravdepodobne nikdy nebudem. To všetko prežívam v kruhu svojich reálnych priateľov, ale napríklad aj s Johnnym Deppom či Marlonom Brandom. Fotografie sú zároveň sociologickou sondou – ľuďom niekedy stačí, že na fotke vidia známu tvár a neskúmajú do hĺbky, či ide o skutočnosť. Celá séria má v divákovi vyvolať otázky ohľadom dôveryhodnosti informácií v médiách, na sociálnych sieťach a celkovej manipulácie s publikom. Najzdĺhavejší je proces výroby takejto fotografie, kde jedna fotografia pozostáva aj zo 60-tich jednotlivých snímkov, často sťahovaných z internetu, a za každou kolážou stojí asi 10 hodín práce v postprodukcii. Potom vytlačím veľkoformátový negatív a v tmavej komore robím kontaktné kópie, čo znamená, že veľkosť fotky je rovnaká ako veľkosť negatívu. Zjednodušene povedané, robím z digitálnej fotografie analógovú. Keď to prejde chémiou do analógovej podoby, fiktívne koláže sa v tejto forme zdajú uveriteľnejšie, čo len pridáva na zmätení pozorovateľa.“

Káble v záhrade

Napriek zmyslu pre čisté línie Táňa vyhľadáva experimenty, nepreferuje klasickú ateliérovú fotku a snaží sa aj vytvoriť dobrú atmosféru počas fotenia. Dôležité je pre ňu svetlo, či už ide o prirodzené denné svetlo alebo externé blesky, ktoré si, podľa vlastných slov, nosí všade so sebou: „Pri fotení mám rada punk, prácu s reálnym prostredím a rekvizitami, ktoré môžu prispieť k dobrému výsledku. Nie som klasický ateliérový fotograf, pretože mám rada spontánnosť, náhodu a improvizáciu. Momentálne sa vraciam k analógovej fotografii, aj keď je pravda, že je ťažšie odpútať sa od pohodlia experimentu a možností digitálnej fotografie. Okrem iného si rada vytláčam náhľady, hrabem sa vo vlastných archívoch, prerábam a kombinujem staré série s novými. Dlhú dobu som prioritne fotila neživé veci, zátišia a keď bolo potrebné pracovať s ľudskou figúrou, zvykla som fotiť samu seba – bola som svojím jediným modelom. Musela som preto prekonať dlhú cestu, aby som sa naučila fotiť iných ľudí, no momentálne pracujem na niekoľkých portrétnych sériách. Taktiež som spolupracovala s magazínom .týždeň, kde sme vytvárali jemne inscenované fotografie a portréty.“

Mŕtve stromy

Ako väčšina profesionálnych i amatérskych fotografov, ani Táňa sa nevyhýba foteniu krajiny, hoci sa nezaraďuje medzi typických krajinkárov. Podľa jej slov ide o tému, ktorá je veľmi vďačná a lichotivá, no zároveň zradná. Posledné roky sú terčom jej objektívu mŕtve vyschnuté stromy, ktoré rada pozoruje a taktiež vníma ich rýchlu pominuteľnosť v prírode: „Intenzívne pozorujem prírodu, jej atmosféru a premeny, rovnako ako jej zobrazovanie v umení od baroka až po súčasnosť. Od detstva som zaťažená na stromy a ich tvary, druhy, mohutnosť, vytrvalosť a pocit kontaktu s – metaforicky povedané – fyzickou pripomienkou plynutia času. Je pre mňa zaujímavé, že výjavy ako odumierajúce stromy, apokalyptické krajiny a mortalita prírody dokážu pohnúť ľudským vnútrom, dojať nás, prinútiť k stíšeniu a k návratu uvedomenia si nášho vzájomného prepojenia a smrti. Kvôli téme odumierajúcej prírody som sa začala viac zameriavať na krajinkárskych fotografov a ich cykly. Napríklad český fotograf Josef Sudek už v 50. rokoch vytvoril nádherné fotografie mŕtvych stromov, ktoré nazýval sochy, v pralese Mionší. Moja práca preto zahŕňa aj prehľadávanie antikvariátov so starými fotografickými knihami s námetom lesa a prírody. Téma prírody je už dlhodobo výtvarne komunikovaná a tak intenzívne hľadám ideálny spôsob jej spracovania.“

Generation Z

Táňa pracuje aj ako pedagogička na Súkromnej škole umeleckého priemyslu filmovej na Petzvalovej ulici v Košiciach, kde učí ateliér fotografie, technológiu fotografie alebo aj dejiny fotografie. Kontakt s mladšou generáciou vníma ako skvelú skúsenosť a možnosť, ako spoznať pohľad súčasných študentov na svet: „Aj keď som si spočiatku myslela, že nikdy nebudem učiť, dnes som za to vďačná. V rámci vyučovania odborných predmetov sa pozícia učiteľa vníma trochu inak – s mojimi študentmi rozoberáme vnútorné pocity, názory či problémy pretavené do ich projektov. Je obohacujúce sledovať, ako sa táto generácia líši od mojej. Vďaka nekonečnému množstvu informácií na internete a v médiách majú prehľad, vedia sa identifikovať so svojimi idolmi alebo umelcami v sfére, ktorej sa po škole chcú venovať. Nemyslím si preto, že okolo nás vzniká stratená generácia – stretávam vysoko inteligentných študentov, ktorí majú názor a prehľad, či už v umení, politike alebo v iných témach. Kvantum informácií ale na nich môže pôsobiť aj ako dvojsečná zbraň – nie je ojedinelé, že pri vlastnej tvorbe mávajú pocit, že je ťažké vymyslieť niečo originálne. Sú cieľavedomí a kladú si vysoké ciele, z čoho sa teším a fandím im, no sociálne siete často deformujú pohľad na reálnu cestu za úspechom. Potrebujú pochopiť, že ozajstné výsledky si vyžadujú trpezlivosť a štúdium. Je teda na mladšej generácii, ako naložia s výhodami virtuálneho sveta a reálneho života.“

Zahraničie doma

Táňa spolu s partnerom umelcom Jánom Vasilkom často čerpajú novú energiu v zahraničí. Tvrdí, že cestovanie im pomáha udržať sa v obraze, vyjsť von z krajiny za svetovými metropolami, dobrými výstavami, kultúrou, morom, džungľou. Košice sú mestom, kam sa vracajú tvoriť a ktoré im vytvára možnosti pre prácu i život. Takouto formou hodnotí Táňa aj pôsobenie v Šopa Gallery a rezidenčnom programe K.A.I.R.: „Vždy som chcela cestovať a absolvovať umelecké rezidencie v zahraničí. Dnes mi to skvelo nahrádza práca v K.A.I.R., kde som v neustálom kontakte so zahraničnými umelcami, ktorí prichádzajú tvoriť do Košíc. Vykompenzovalo mi to túžbu byť neustále na cestách – takto prichádza zahraničie sem a do značnej miery motivuje aj mňa samú. Funguje to ako mentálny push, umelci k nám prichádzajú v akomkoľvek období na niekoľko mesačné rezidencie a pracujú na nových projektoch. To ma udržiava motivovanú v pevnej viere, že začať s niečím novým sa dá kedykoľvek aj v mojom prípade.“

Spoznaj lokálnu scénu košických umelcov nielen z ateliérov na Strojárenskej ulici. Ubytuj sa v izbách Invisible Hotela a odkrývaj mestské príbehy priamo v meste.

Zdieľaj nás na sociálnych sieťach:

Mohlo by ťa zaujímať