Duo Mitríková & Demjanovič – Od rusínskych povier po komunistickú vizuálnu kultúru
Mytológia rusínskych povier, etnografická literatúra, surreálne vyobrazenia utopického komunizmu. Umelecká dvojica, Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič, sa ako jedni z mála venujú pyrografii; technike vypaľovania spájkovačkou do dreva. Prostredníctvom danej techniky tvoria obrazy, ktoré sú charakteristické nadprirodzenosťou, mystikou i, ako vravia sami, fenoménom „bezčasia“ – neschopnosti zaradiť diela do konkrétneho časového rámca.
Kto sú Mitríková & Demjanovič?
Jarmila pochádza z Košíc, Dávid z Hažlína pri Bardejove. Spoznali sa na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, kde študovali dnes už zaniknuté odbory keramiky a kameňosochárstva. Ich štúdium pokračovalo na bratislavskej VŠVU v odboroch keramika a maľba (Jarmila), socha a intermédiá (Dávid). Dvojica tvrdí, že počas štúdia spoznali to, čomu sa začali venovať neskôr a nedajú dopustiť na tvorivý režim a nadšenie vtedajšej umeleckej komunity na škole.
„Fungovali sme v škole od pondelka do piatku, rovnako aj cez víkendy – trávili sme všetok svoj voľný čas v ateliéroch. Každý z nás sa snažil mať ateliér aspoň trochu sám pre seba, najlepšie v noci, keď tam neboli spolužiaci – jednoducho nás nesmierne bavilo tvoriť. Dnes sa nám zdá, že tento tvorivý zápal a nadšenie u súčasných študentov umenia nie je až taký častý. Do Košíc sme sa vrátili po dlhom čase strávenom štúdiom a tvorbou v Bratislave a Prahe, polroka sme si dokonca vyskúšali bývať aj v Banskej Štiavnici, kde funguje skvelé umelecké centrum BANSKÁ ST A NICA Contemporary,“ vraví Jarmila.
Archetypálny dotyk obilia
Tvorba umeleckého dua je príznačná využívaním tradičnej techniky zvanej pyrografia a modelovanej keramickej plastiky. Konkrétne ide o vypaľovanie do dreva či kože pomocou horúcich predmetov. Táto technika bola v minulom storočí typickou pre domácich kutilov či dekorovanie chát a folklórnych suvenírov. Dávida s Jarmilou dlhodobo fascinoval svet ľudovej kultúry, jej vizualita, zvyky, tradície, ktoré poznali z televízie, kníh či návštev rôznych folklórnych festivalov. Podľa nich bol folklór a folklorizmus často využívaný politickými reprezentáciami počas rôznych režimov na našom území.
„V súčasnosti môžeme vidieť napríklad tradičné stavanie májov politikmi počas predvolebných kampaní, aj keď zmysel tejto tradície bol pôvodne o niečom inom. Po roku 1948 vzniklo veľa nových súborov, rovnako aj naše najznámejšie folklórne festivaly, ktoré fungovali pod štátnymi organizáciami. Podporovalo sa skladanie budovateľských piesní, či aspoň budovateľských textov na tradičné folklórne melódie. Zaujímavé filmy k téme z tohto obdobia sú Rodná zem (1953) a Zítra se bude tančit všude (1952). Tieto motívy sa snažíme pretavovať aj do niektorých našich diel – sú to nielen dejiny umenia, ale aj plagáty, staré filmy, dobová hudba a všetko, čo nás na Slovensku formovalo a je tu často v určitej forme stále prítomné,“ hovorí Dávid.
Vizuálna kultúra znamená
Prostredníctvom etnografických textov a pyrografickej techniky sa dvojica začala zaujímať o vizuálnu kultúru od 50. rokov minulého storočia, prítomnú v starých plagátoch, pohľadniciach, architektúre, filmoch, hudbe či televízii. Ako príklady uvádzajú napríklad film Cesta do pravěku (1953) od Karla Zemana, ktorý slúžil aj na šírenie povedomia o evolúcii a vytláčanie náboženských postojov o stvorení sveta či popularizáciu vedy medzi širokou verejnosťou.
Ďalšie filmy, ktoré ich inšpirovali, sú Upír z Feratu (1981), Valerie a týden divů (1970), Zítra vstanu a opařím se čajem (1977), Perinbaba (1985), Vianočné oblátky (1978) či seriály pre deti a mládež Spadla z oblakov (1978) a Piesočná potvorka (1985). Neobmedzujú sa v inšpiračných zdrojoch iba na územie bývalého Československa, zaujíma ich všetko od japonských sci-fi filmov kaiju, filmy Quentina Tarantina až po tradičné masky rôznych kultúr po svete.
Ich umelecká práca, okrem samotnej tvorby, zahŕňa hodiny výskumu v knižniciach, navštevovanie knižných bazárov a štúdium kníh nielen o vizuálnej kultúre minulého storočia ako napríklad Súdružka moja vlasť: Vizuálna kultúra obdobia stalinizmu na Slovensku od Zory Rusinovej.
„Naše obrazy prepájajú množstvo motívov, ktoré nás počas života formovali – kontrast prirodzeného s nadprirodzeným, povier a náboženstva s racionálnym vedeckým prístupom ako oficiálnej doktríny komunizmu. Napríklad už desaťročia sledujeme v televízii počas sviatkov tie isté klasiky, akou je ruská rozprávka Mrázik. Zdá sa, akoby vizuálna kultúra minulého storočia presiakla aj do súčasnosti. Podobne to je, ak cestujeme na dedinu – je niekedy ťažké určiť presné obdobie, v akom sa nachádzame, keďže dedina sa nemení tak dynamicky ako mesto. Odkazy a motívy v našich dielach vedia ľahšie rozkódovať ľudia z krajín bývalého východného bloku. Holanďania alebo Taliani tam vidia už niečo iné, pre nich trochu neznáme a možno exotické,“ vraví Jarmila.
„Fascinuje nás surreálna kombinácia vecí, historických udalostí či mytologických postáv, ktoré sa môžu naraz stretnúť v špecifickej konštelácii a na určitom mieste iba na našich obrazoch, v akomsi mytologicko-utopistickom bezčasí.“
Pohrebné rituály rusínskeho sveta
Okrem znázorňovania odkazov na vizuálnu kultúru sa duo Mitríková & Demjanovič venujú aj skúmaniu zabudnutých povier či zvykov z rusínskeho prostredia. Napríklad rôzne tradičné pohrebné rituály, ktoré mali zabrániť navráteniu sa mŕtveho v podobe revenanta, ktoré sa pre dnešného diváka občas zdajú až neuveriteľné.
„Vyrástol som na dedine, kde sa bežne hovorilo, že sa niekomu zjavila smrtka či iné nadprirodzené znamenia. Pamätám sa, keď sa zjavovala Panna Mária v Litmanovej neďaleko Starej Ľubovne začiatkom 90. rokov a na trhoch pri tom mieste som dostal svoje prvé tričko Ninja korytnačiek. Mám to doteraz spolu spojené. Všetky tieto obrazy sa miešali dokopy a vplývalo na mňa sledovať kontrast popkultúry, ktorú som videl v televízii a spiritualita prostredia, kde som vyrastal,“ hovorí Dávid.
„Dívame sa teda na povery ako na veľmi hybnú a vplyvnú vonkajšiu silu pri formovaní myšlienkového nastavenia. Rituály ako protiupírske vykopávanie ľudí zo zeme, čistenia domu svätenou vodou či stolicou potretá tvár mladej nevesty, ktorú chodil navštevovať duch manžela, sa môžu občas zdať príliš pritiahnuté za vlasy. No naši predkovia im silno verili a odzrkadlilo sa to aj na ďalších generáciách. Prepojenie s prírodou a viacgeneračné zoskupenia rodín v jednom dome na tom mali značný podiel. S postupnou industrializáciou a vymieraním generácií narodených ešte koncom 19. storočia tieto praktiky vymizli,“ dopĺňa Jarmila.
Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič spolupracujú ako duo od roku 2009. Študovali na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Pokračovali na bratislavskej VŠVU, Jarmila v ateliéroch keramiky a maľby, Dávid na soche a intermédiách. VŠVU absolvovali v roku 2011 a odvtedy sa naplno venujú výtvarnej praxi, vystavujú doma aj v zahraničí, absolvovali niekoľko umeleckých zahraničných rezidencií v Holandsku, Švajčiarsku a Českej republike. Ich diela sa nachádzajú v zbierkach viacerých inštitúcií vrátane Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Východoslovenskej galérie v Košiciach či v zbierke bavorského vojvodu Franza von Bayerna na zámku Rosenthal. Spolupracujú s talianskou galériou Studio d’Arte Raffaelli, minulý rok realizovali obraz Sv. Agáty, patrónky San Marína do zbierky ich národnej galérie.
V súčasnosti žijú a pracujú v Košiciach, kde Dávid pôsobí ako odborný asistent v ateliéri ASK 3D na Fakulte umení a Jarmila tam od septembra 2020 začína externé doktorandské štúdium v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby.
Najnovšiu výstavu dua Mitríková & Demjanovič s názvom Tatranský futurizmus môžeš navštíviť do 4. septembra 2020 vo VUNU Gallery! Viac z ich tvorby môžeš vidieť na ich Instagrame.