Dvaja ľudia, dva kontinenty. Spája ich mesto, v ktorom sa rozhodli žiť a tvoriť. Cudzinci v Košiciach – Časť 1

Žijú medzi nami, ale takmer nič o nich nevieme. Cudzinci. Miestami neviditeľní a pritom ich životný príbeh môže byť pre nás nečakanou inšpiráciou. Košice vždy boli multikultúrnym mestom, kde sa stretávali rôzne národnosti a ich vzájomná interakcia významne obohacovala miestnu kultúru. Ani dnes tomu nie je inak. Preto sme sa rozhodli, že vám v sérii článkov priblížime zaujímavé osudy ľudí z rôznych kútov sveta. Ako vnímajú naše mesto a prečo sa tu rozhodli žiť a pracovať? 

Košice majú v hudbe obrovský potenciál, hovorí jazzový dídžej Mikias 

„Prílet do Košíc aj cestu z letiska si pamätám dobre. Bolo to začiatkom augusta v roku 1994. Vo vzduchu bola zvláštna vôňa leta a ako prvé ma prekvapilo, že aj keď sme prileteli o 22. hodine večer, ešte stále svietilo slnko. Nechápal som, čo sa deje, nikdy predtým som niečo také nezažil. V Etiópii je neustále rovnodennosť, celý rok svieti slnko rovnako, 12 hodín cez deň aj v noci. Nad ránom som zase počul také zvláštne zvuky, myslel som, že pristávajú lietadlá. Až potom som zistil, že sú to hučiace električky. V Addis Abebe sme ich vtedy nemali. Teraz je to samozrejme iné, v meste už je aj nadzemné metro. Z prvej prechádzky po Hlavnej si ešte pamätám Fontánu znamení a prekvapilo ma, že na uliciach bolo veľmi málo ľudí. Addis Abeba bolo oveľa väčšie, preľudnené, ľudia sa tam v meste tlačili.“

Mikias mal 10 rokov, keď sa z Etiópie presťahovali do Košíc. Jeho otec tu predtým študoval 6 rokov na Univerzite veterinárneho lekárstva. Stal sa z neho zverolekár a vrátil sa naspäť do Afriky. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa do Košíc nakoniec presťahuje aj s rodinou. Všetko zmenil konflikt, ktorý v krajine vypukol. „Keď som mal 7 rokov, zažili sme vojnu. Po prehratých voľbách sa predošlá vláda (Mengistov diktátorský režim) nechcela vzdať moci, a tak vojská odboja vtrhli do mesta. Počuli sme streľbu, náš sused zomrel. Bolo to tragické. Málokto si vie predstaviť, aké je to žiť v krajine, kde zrazu nepredvídateľne vypukne konflikt. Otec rozhodol, že odídeme do Košíc.“

Už mesiac po príchode na Slovensko Mikias nastúpil do základnej školy. „Otec nás slovenčinu drvil každý deň. Doma sme mali veľkú tabuľu. Stále tam dopisoval nové slová. V škole som mal milú učiteľku, ktorá ma usadila vedľa najlepšej žiačky v triede, aby mi pomáhala.“ Pri zoznamovaní so slovenskou realitou sa veľmi rýchlo stretol aj s diskrimináciou. „Nebolo to príjemné. S rasizmom som sa prvýkrát stretol až tu na Slovensku. V Etiópii niečo také neexistuje. Dlho som to nechápal, uzavrel som sa vtedy do seba a neveril si. Až neskôr som to pustil z hlavy.“ 

Postupne si mesto zamiloval a napriek tomu, že jeho súrodenci a mama dnes žijú v Kanade, on tu ostal a založil si rodinu. „Žije sa tu dobre, pokojne a bezpečne. Už si neviem predstaviť žiť niekde inde. Košice sú moje mesto.“ Okrem toho, že pracuje v IT oblasti, jeho vášňou je hudba, dídžejstvo, a to ho spojilo s Košicami. Venuje sa mu už viac ako 15 rokov a verí, že hudba je komunikačný kanál, ktorý dokáže ovplyvniť človeka. Dídžej je podľa neho zodpovedný za to, akú náladu bude mať publikum. Musí sa vcítiť do ľudí a byť vnímavý k ich potrebám. „Hudbou vyvolávame rôzne pocity a mojou snahou je vytvárať pozitívnu energiu.“ 

Mikias sa venuje hlavne hip-hopu, rapu a jazzu. Košice a celkovo východ krajiny majú podľa neho veľký potenciál vďaka tvorivým ľuďom, ktorí tu žijú. Aj keď mekkou jeho hudobného žánru je Bratislavu, cíti, že zmena prebieha aj v metropole východu. „Veľmi pomohlo, že sa Košice stali Európskym hlavným mestom kultúry. Dodnes funguje festival Use the City, počas ktorého majú hudobníci možnosť tvoriť hudbu v rôznych častiach mesta. Ďalej je to Biela Noc, počas nej sa človek už vopred teší na to, čo všetko v meste zažije. Kultúra v Košiciach rastie a to je dobre.

Dni mesta Košice by mohli byť aj na sídliskách

K mestu neodmysliteľne patria aj jeho festivaly a pravidelné kultúrne podujatia, ktoré by nemali byť určené len turistom. Práve naopak, podľa Mikiasa je na škodu veci, že sa všetko sústredí iba do historického centra. Dalo by sa to aj inak. „Chýba mi viac podpory pre miestnych umelcov, hudobníkov, ktorí tvoria na sídliskách. Podujatia typu Dni mesta Košice by sa dali rozložiť na viaceré miesta mimo centra. Aj tam treba niečo robiť, zapojiť ľudí z periférií. Ideálne je pritiahnuť ľudí cez kultúru, nech spoločne oslávia svoje mesto.

Mikias by si prial, aby sa v Košiciach uskutočnil medzinárodný Red Bull festival dídžejov. Zúčastnil sa ho v Krakove a verí, že by takáto akcia, rovnako ako v Poľsku, dokázala vzbudiť záujem širokej verejnosti a turistov z okolitých krajín. Počas pandémie sa klubová scéna pre všetkých dídžejov uzatvorila. Budúcnosť nočných klubov je zatiaľ stále veľmi neistá. Napriek tomu sa Mikias teší, ako sa po pandémii vráti do svojej obľúbenej kaviarne Blue Bell v centre mesta, kde svojou hudbou Chillhop opätovne spríjemní večer všetkým prítomným. 

Ľudia hovorili, že sa nedá nič zmeniť. Nechcel som tomu veriť, hovorí Antoine o Luníku IX

Prichádzame na nechválne známe sídlisko za Belgičanom Antoinom. Pracuje pre slovenskú organizáciu ETP Slovensko, ktorá na svoje aktivity s rómskou mládežou využíva priestory miestneho komunitného centra. Stretávame energického muža s iskrou v očiach a prívetivým pohľadom. Srší z neho pozitívna nálada. Ihneď nás zoberie na menšiu prechádzku po sídlisku. Prechádzame okolo prvej bytovky a moje oči upútajú čierne steny balkónov. Zvedavo sa pýtam, čo je vo veci. „Je to jednoduché, nemajú plyn. A tam, kde trčí kovový komín, si kúria v zime drevom. Ten dym ide cez balkón von a preto to je čierne. Málokto to vie, a treba to ľuďom vysvetliť.“ 

Postupne sa dostaneme až k najznámejšej časti sídliska, rade bytoviek, ktoré dlhé roky symbolizovali Luník IX. Antoine mi hovorí, že práve pod týmito balkónmi sa nachádzali haldy odpadkov. Spomíname na ikonickú fotografiu, ktorá ostala mnohým ľuďom v pamäti a dlhé roky v negatívnom svetle prezentovala toto sídlisko. Dnes tu už odpad nie je, trávnik je čistý a skupinka detí sa tu práve hrá. Skáču saltá a tancujú na hudbu miestneho dídžeja. Ten stojí vedľa mňa s obrovským reproduktorom a nahlas púšťa chytľavú pieseň od Gypsy Kings. Pozitívna energia sa rýchlo prenesie aj na nás a ani neviem ako, odrazu všetci spolu tancujeme. Antoine mi vysvetľuje, že s týmto miestom majú domáci veľké plány. „Máme projekt s mladými, spojili sme sa aj so starostom a chceme toto miesto zmeniť na malý park. Budú tu hojdačky, lavičky, lepšie osvetlenie. Už máme aj kamery. Nikto sem už nebude hádzať odpadky, pretože tu budú deti a na lavičkách budú posedávať susedia.“ 

Komunitné centrum

Antoine nás vedie do komunitného centra, kde sa práve niekoľko detí učí geografiu. Pre mladých tu robia množstvo aktivít, vedú novinársky krúžok, vytvorili hudobnú kapelu a deti často doučujú aj po škole. Do centra chodí pravidelne okolo 20 detí a mnoho ďalších sa pridáva pri pohybových aktivitách na ihrisku. Dozvedám sa, že Antoine je vyštudovaný geodet a na Slovensku striedavo žije od roku 2007, kedy dostal pracovnú ponuku vo svojej profesii. Celkom prirodzene ma zaujíma, ako sa dostal k súčasnej práci s rómskou komunitou. „Z času na čas sa medzi slovenskými kamarátmi otvorila téma Luníka IX. Nedá sa jej vyhnúť. Veľmi často som počul názor: ‚Nedá sa to zmeniť. Proste je to tak. Nejde to.’ Nechcel som tomu veriť. Ja som tvrdil, že nejaký pokrok sa dá urobiť vždy, aj keď to nebude jednoduché. Stále mi opakovali: ‚Ty nie si odtiaľto, ty ich nepoznáš a nežil si s nimi.’ A tak som raz zavolal do centra, že by som rád nejako pomohol. Mentorov stále zháňajú. Najskôr som chodil do Veľkej Idy. Po večeroch, po práci. Neskôr som prišiel na Luník. Asi 5 rokov som sa postupne zoznamoval s touto prácou. Od vlaňajška už pracujem iba v centre,“ hovorí Antoine.

Na otázku, čo sa mu na tejto práci najviac páči, rozhodne odpovedá: „Vo svojej predchádzajúcej robote som bol spokojný, ale tu vidím vyšší cieľ a mám kontakt s ľuďmi. Aspoň niečo môžem zmeniť za pochodu.“ Jeden z problémov, na ktorý sa podľa neho pri vzdelávaní Rómov úplne zabúda, je úloha rómskeho jazyka. „Nikto sa nepozerá na rómsky jazyk. Nikto ho nekodifikoval, nikto sa mu nevenuje. V Košiciach sú iba dve školy, kde sa učí predmet rómština. To je veľmi málo. Žiaci sa tam síce učia gramatiku, čítať a písať, ale ostatné predmety sa v ich materinskom jazyku nevyučujú. Čo taká matematika alebo geografia? Oni študujú v slovenských školách, ale v živote nemali ani jeden kurz v rómštine. Netušia, ako majú vo vlastnom jazyku písať, aké sú gramatické pravidlá. Viacerí ovládajú iba takú ‚kuchynskú’ rómštinu.

V Košiciach sa cítim lepšie ako v Bruseli

Keď Antoine prišiel do Košíc, našiel si niekoľko priateľov vo Francúzskom inštitúte, ktorý vtedy organizoval aktivity pre cudzincov. Všetko ostatné si však musel vybaviť sám. Už v Belgicku sa preto učil po slovensky, aby čo najrýchlejšie zapadol do miestneho prostredia. Dnes už rozpráva plynule. Ľudia v Košiciach sú podľa neho k cudzincom veľmi prívetiví a ohľaduplní. Je niekoľko vecí, ktoré má na našom meste rád a prečo sa tu rozhodol žiť. „Košice sú malé, ale zároveň dostatočne veľké, čo je pre mňa dôležité. Nemám rád veľké metropoly. Žil som aj v Bruseli, ale v Košiciach sa cítim lepšie, nie som tu odpojený od kultúry, keď chcem, mám ju. Napríklad taká Tabačka, Kino Úsmev či Kulturpark.

Citlivo vníma zmeny, ktoré sa v meste udiali za posledné roky v rámci projektov spojených s EHMK. Teší ho, že mesto postupne mení aj filozofiu v oblasti cyklistiky, keďže sám je fanúšikom takéhoto spôsobu dopravy. „Sme ešte iba na začiatku, ale je to pokrok. Zmenil sa spôsob myslenia, z ‚kašleme na to, bicykle tu iba zavadzajú,’ sme prešli na ‚bolo by dobré, keby sme niečo začali robiť.’ Cyklistika začína byť moderná aj medzi Košičanmi, ale s Kodaňou sa porovnávať nemôžeme, možno o 10 až 20 rokov.“ Počas rozhovoru mi približuje, ako jeho rodné Belgicko pristupovalo k zmenám v doprave. „Cielene obmedzili počet áut v meste, zredukovali plochy na parkovanie, zmenšili pruhy z dvoch na jeden. Ušetrili tak priestor, z ktorého potom mohli urobiť širokú cyklocestu alebo pruh pre autobusy. Autá už nie sú v meste priorita,“ uzatvára Antoine, zatiaľ čo deťom vyberá z komunitného centra niekoľko bicyklov, ktoré dostali do daru od Tabačky a cykloservisu. Na Luníku IX sa stále niečo deje, ani zďaleka to nie je ideálny stav, ale cítiť úprimnú snahu ľudí zmeniť veci k lepšiemu.

Zdieľaj nás na sociálnych sieťach:

Mohlo by ťa zaujímať