Hrá už 30 rokov v najväčšom kostole na Slovensku. Chrámový organista & dirigent Viliam Gurbaľ

Rodák zo Šarišských Bohdanoviec sa už ako šesťnásťročný dostal k hre na organe v gotickej pýche východného Slovenska. V tom čase ešte ani netušil, ako sa mu celý život prepojí s Dómom svätej Alžbety v Košiciach, kde bude neskôr hrávať viac ako 200-ročné diela miestnych organových skladateľov a viesť 30-členný Zbor svätej Cecílie. Nasledujúci článok je o odpovediach a vedení desiatok spevákov v troch dekádach košického života, cimbalovke na mníchovských uliciach, liturgickej hudbe plnej vášne či piatich pohreboch za deň. Toto je Viliam Gurbaľ, dirigent a chrámový organista jedného z najväčších organov v krajine, ktorého môžeš stretnúť osobne počas Festivalu sakrálneho umenia 2019 v Košiciach:


Elektrikár + harmonika + cimbal + organ = 

Viliam Gurbaľ sa narodil do silne náboženskej rodiny neďaleko Košíc, kde bol spev prirodzenou a typickou súčasťou života. Jeho rodine preto dáva najväčšiu zásluhu na tom, že sa mohol dostať k hudbe v tak výraznom rozmere. Silný vzťah k náboženstvu pritom v jeho živote stál vždy paralelne s ľudovkárskou tradíciou. Viliam prekvapivo vôbec nechcel byť hudobníkom – ešte na strednej škole sa učil za elektrikára a hudbe sa plánoval venovať len ako záľube: „Rodičia ma zapísali na harmoniku a už ako tínedžer som začal vypomáhať v hre na organ v Dóme svätej Alžbety. Na strednej škole som úplne prepadol hre na cimbal. Zapísal som sa za člena vo folklórnom súbore Čarnica, s ktorým som sa zúčastnil mnohých zájazdov vo viacerých krajinách. Cimbal bol pre mňa zvláštnou protiváhou vážnej hudby. Neskôr sme si s cimbalovkou chodili finančne vypomáhať do mníchovských ulíc. Nad hudbou som sa nikdy nemusel veľmi zamýšľať – stala sa súčasťou môjho sveta od útleho detstva.“

Hlbší zmysel v medziľudských vzťahoch

Po vojenčine v českom Brne (kde taktiež pôsobil vo vojenskom ľudovom súbore) sa Viliam vrátil späť do Košíc a prijal prácu organistu v Dóme na plný úväzok. V roku 1992 založil Zbor svätej Cecílie, ktorý vedie už takmer tridsať rokov. Predstavil sa v niekoľkých súťažiach doma i v zahraničí a tvrdí, že zbor je to najhlavnejšie, čo mu pomohlo nájsť odpovede na nevyslovené otázky: „Hudba je krásna, no ak ju nemáte s kým hrať, neznamená veľa. Vzťahy, ktoré som si počas všetkých tých rokov vytvoril, sú to najpodstatnejšie z celého môjho pôsobenia v chráme. Fakt, že sa jeden na druhého tešíme a spoločne prežívame emócie z danej skladby, pridáva zmysel našej práci. Treba však vydržať na uvedomenie si hlbšieho zmyslu. Sám odmietam tvrdenie, že som významný človek – skôr si viem pred sebou priznať, že som si niečo preskákal v sfére, ktorej sa venujem. Spev je pre nás v istom zmysle ako droga – časom sa pre človeka stáva neoddeliteľným, až vzniká ozajstná potreba človeka spievať.“

Prebdené noci a prachom zapadnuté diela z archívov

Rovnako ako v iných povolaniach, roky skúseností priniesli Viliamovi kritický pohľad na hudobné diela. Tvrdí, že ho zo začiatku fascinovali známe mená ako Mozart či Haydn, ktorých veľdiela pozná široká verejnosť z celého sveta. Napriek tomuto existuje obrovské kvantum chrámovej hudby, ktorá doslova zapadla prachom. Chrámový organista z Košíc strávil nespočetné hodiny práce v archívoch prepisovaním partitúr napríklad z Prahy, Mníchova alebo Drážďan do digitalizovanej formy. Táto činnosť sa stala jeho koníčkom, no zároveň tak priniesol Zboru svätej Cecílie možnosti spievať krásnu nepoznanú hudbu, ktorú v niektorých prípadoch ešte nikto nepočul. Tohto roku si spoločne pripomenú 240. výročie narodenia Františka Xavera Zomba, košického organistu, ktorý skomponoval dokopy približne 100 diel. So Zborom svätej Cecílie si tak uctia pamiatku skladateľa pri príležitosti otváracieho koncertu 30. ročníka Festivalu sakrálneho umenia 10. novembra v Košiciach. V minulosti zbor hral aj množstvo diel, ktoré sa dovtedy ešte nehrali ako Omša sv. Cecílie od Johanna Caspara Ferdinanda Fischera. To existovalo iba v rukopisoch pražského Archívu rádu křižovníku s Červenou hvězdou a trvalo hodnú chvíľu, kým bolo zboru povolenie danú skladbu hrať uznané.

Čítaj aj: 7 najkrajších svätých miest v Košiciach

Najväčší chrám v meste s uhorským organom

Skutočnosť, že v histórii liturgickej muziky bolo skomponovaných neuveriteľne veľa diel, podniecuje snahu Zboru svätej Cecílie hrať stále ďalej. Svojou prácou sa snažia inšpirovať aj iné farnosti či školy, aby sa takýchto hudobných zoskupení zakladalo v meste viac podobne ako Školský zbor Aquinas Gymnázia Tomáša Akvinského, Chorus Universitatis Šafarikianae Univerzity Pavla Jozefa Šafárika či zbor Gymnázia sv. Edity Steinovej: „Ako dieťa som bol zvyknutý, že celý chrám spieval, či už dobre alebo zle. Dnes už v meste trochu zápasíme s týmto zjavom. Túžim, aby bol záujem o liturgickú hudbu u nás nepretržitý ako v iných krajinách, napríklad Nemecku. Mal by to byť práve aj orchester, ktorý láka ľudí do kostola. Hrať v Dóme svätej Alžbety bolo už od začiatku pre mňa veľmi emotívne, dá sa to opísať ako vzrušenie či vyplavovanie adrenalínu, keď všetci s vami spievajú v tak kolosálnej katedrále.“ 

Organ, na ktorom Viliam už cez tridsať rokov hrá, je jedným z najväčších v krajine. Ten bol vymenený za pôvodný pri rozsiahlej rekonštrukcii chrámu na konci 19. storočia – ide o uhorský organ, údajne životné dielo majstra Angstera z mesta Pécs, ktorý nikdy nepostavil väčší než ten v Košiciach. Neogotické vyobrazenia štyroch uhorských kráľov – Karola Róberta, Ľudovíta Veľkého, Žigmunda Luxemburského a Mateja Korvína – zdobia jeho piliere. Od roku 1899 tu 45 rokov pôsobil český organista Oldřich Hemerka, ktorý za svoj život na východnom Slovensku nazbieral úctyhodné hordy chrámových či ľudových skladieb. Základná umelecká škola Márie Hemerkovej na Hlavnej ulici je pomenovaná podľa jeho dcéry.

„Cirkevná hudba je pre mňa rovnocenná ako hocijaký iný druh muziky. Má potenciál byť hraná pred masami ľudí, pretože predstavuje rovnaké spektrum pocitov so všetkými vášňami ako každá iná hudba. Avšak má byť hraná s citom k liturgii a nepatria do nej prehnané okázalé dramatické prejavy – v svojej podstate obsahuje striedmejšie ozdobovanie, je cudnejšia, neukazuje všetko, čo sa s hlasom dá robiť. V tom tkvie čaro jej charakteru. Aj preto vidím potenciál práve v archívoch, a to najmä do roku 1890.“

Beh na dlhé trate 

Na otázku, prečo ostal v rodnom kraji, Viliam priznáva nezameniteľnú hodnotu a bezpečie domova. Famózna partia, ktorá sa za tri dekády v Zbore svätej Cecílie vytvorila, bola preňho vždy hnacím motorom vpred. Podľa jeho slov bol veľakrát počas svojej kariéry ochotný ustúpiť a prispôsobiť sa: „Človek musí robiť to, na čo sa odhodlá, najlepšie ako vie. To stojí veľa úsilia, no ja som stále cítil impulz, ktorý mi vravel – ‘rob to!’. Zanechával som si v sebe princíp lojálnosti voči inštitúcii, v ktorej celý život pracujem. Som cirkvi vďačný za možnosť rozvíjať sa, nechali ma robiť to, čo som miloval. Aj keď tu som každý deň od siedmej rána, pracovná doba sa mi mení a niekedy denne hrávam aj počas piatich pohrebov, práve tu som našiel odpovede, ktoré som hľadal veľmi dlho a postupne. Robil som to najlepšie, čo som vedel a odpovede prišli s nadšením ľudí a krásou zabudnutých skladieb v archívoch.“

Príď si vypočuť chrámovú hudbu na 30. ročník Festivalu sakrálneho umenia 2019 do Košíc. Najlepšie podmienky a množstvo lístkov zadarmo ti ponúknu dizajnové izby od Invisible Hotela. V 40-tich reproduktoroch media artovej izby si vypeckuješ napríklad aj Haydna.

Mohlo by ťa zaujímať