Katka Rampáčková: Mäkké zručnosti sa v Španielsku učia už deti v škole

Katka Rampáčková je choreografka, košická rodáčka, ktorá sa rozhodla odcestovať v túžbe za špecifickým typom vzdelania. Aká bola jej cesta za úspechom v zahraničí, kde a ako sa uchytila a najmä, ako to súvisí s rozvojom jej mäkkých zručností? Odpovede prináša rozhovor, ktorý nám poskytla počas svojho pobytu doma v Košiciach vo februári tohto roku.

Dnes sa budeme rozprávať o expatoch, tzn. o ľuďoch, ktorí dlhodobo žijú v inej krajine, než v ktorej sa narodili a  o vplyve zahraničia na rozvoj mäkkých zručností. To všetko v kontexte tvojho životného príbehu, pretože aj ty reprezentuješ túto skupinu ľudí. Prezraď na úvod, čo konkrétne teba motivovalo začať pracovať v zahraničí.

U mňa zahraničie prišlo zároveň s vysokou školou, keď som začala študovať vo Švajčiarsku pohybové herectvo. Stále som túžila študovať tanec alebo choreografiu, ale nikdy som sa na to necítila dosť dobrá. Myslela som si, že na to nemám a tak som šla na herectvo na Akadémiu Umení v Banskej Bystrici. Tam som zistila, že slovo nie je pre mňa ten pravý vyjadrovací prostriedok, stále ma lákal viac pohyb. Keď som sa dozvedela o škole pohybového herectva vo Švajčiarsku, zaujalo a nadchlo ma to. Bolo to herectvo, ale bol to aj tanec, ktorý ma vždy tak veľmi lákal. Tak som si povedala: “Idem to skúsiť”. Prihlásila som sa, dostala som sa na tú školu a bola to pre mňa neuveriteľne silná skúsenosť, ktorá trvala tri roky. Z tejto skúsenosti čerpám až do dnes. 

Mäkké zručnosti sa rovnako ako tie tvrdé musia trénovať a nadobúdajú sa hlavne z praxe, chýb a reflexie. Odchod do zahraničia, napr. kvôli štúdiu ako to bolo aj v tvojom prípade má veľmi silný vplyv na ich rozvoj. Pociťovala si už v tom čase, že na to, aby si sa v zahraničí uchytila ich budeš potrebovať?

Áno, ak sa bavíme o mäkkých zručnostiach, tak práve voŠvajčiarsku to bol pre mňa veľmi silný osobnostný prerod, kde som najsilnejšie pociťovala potreby osvojenia si mäkkých zručností. 

Ja osobne sa veľmi dobre cítim, keď niečo neviem. Vtedy mám pocit, že môžem vedieť viac a mám príležitosť sa niečo nové naučiť a obohatiť sa. Zvedavosť je pre mňa veľmi prirodzená a moja túžba po poznaní a objavovaní je silnejšia ako strach vystúpiť z komfortnej zóny. To mi určite pomohlo urýchliť celé moje fungovanie v zahraničí. Vždy, keď som sa dostala do situácie, že som niečo nevedela, bola to pre mňa príležitosť čerpať nové a nové informácie a to ma obohatilo a posilňovalo moju flexibilitu. Bola som oveľa viac prispôsobivá. Toto ma v tom čase posúvalo ďalej. A posúva ma to doteraz.

Je to teda práve flexibilita, ktorú si si osvojila vo Švajčiarku?

Áno a ak by som mala aj vybrať mäkkú zručnosť, ktorá bola a je jednou z najdôležitejších v dnešnom dynamickom pracovnom prostredí, kde sa všetko veľmi rýchlo mení, bola by to práve flexibilita. Ak je človek flexibilný, rýchlejšie sa vie prispôsobiť veľmi radikálne a rýchlo meniacej sa dobe v ktorej žijeme a zároveň sa vie posúvať stále vpred. Nestagnuje. Myslím si, že práve tento spôsob adaptácie stále vo svojom tanci aj rozvíjam. Dodala by som ešte, že vo Švajčiarku som sa naučila byť hlavne sama sebou. Vtedy to bola pre mňa veľká vec.

A čo jazyk, ako ste na škole komunikovali?

Naučiť sa komunikovať a dorozumieť bolo na začiatku absolútne kľúčové.V oblasti kde som žila sa hovorilo taliansky, ja som však po taliansky vôbec nevedela. Ak som chcela začať fungovať, musela som sa prinútiť naštartovať. Naučiť sa jazyk bolo v tom čase pre mňa veľmi dôležité.

Pred prijatím na štúdium vo Švajčiarsku si musela absolvovať skúšky?

Som veľmi rada, že sa na to pýtaš. Talentové skúšky sú na umeleckých školách väčšinou o tom, čo vieš, čo dokážeš. Na tejto švajčiarskej škole lektori neskúmali len to, čo vieme, ale aj to, čo zvládame, ako pracujeme v skupine, ako sa vieme adaptovať. Mäkké zručnosti zohrávali veľmi dôležitú úlohu pri prijatí, pretože ak bol človek napr. veľmi silný individualista, mohlo to mať zlý vplyv na jeho adaptáciu.

Vnímaš schopnosť adaptovať sa ako to najťažšie čím si si v začiatkoch v zahraničí prešla? 

Áno, hlavne z hľadiska samostatnosti a zodpovednosti. Bola som študentka vo vyspelej bohatej krajine a moje finančné možnosti boli veľmi obmedzené. Aj tá škola sa v tom čase už musela platiť a zabezpečiť si peniaze bolo náročné. Musela som prísť na spôsob ako tam žiť a fungovať ako fungovali ostatní. Musela som začať prijímať rozhodnutia a začať pracovať. Mojim cieľom bolo dovoliť si sadnúť na jednu kávu. Jedno cappuccino v tom čase stálo skoro 5 frankov a to bolo pre mňa veľa peňazí. V komunikácii a vo vzťahoch som problém s adaptáciou nemala. Naopak, tá mi pomohla nakoniec tú prácu získať. Spomenula by som aj odvahu a ochotu riskovať. 

Po troch rokoch vo Švajčiarku si začala študovať v Prahe choreografiu. Ako vnímaš toto obdobie svojho života? V čom ťa obohatilo?

Študovať choreografiu v Prahe bol sen, ktorý som si vysnívala už ako teenager, no keď som si ho začala plniť, nebolo to také ako som si to predstavovala. Ocitla som sa vo veľmi silne štruktúrovanej konzervatívnej škole, ktorá mala prísne zadefinované pravidlá a ja som sa v tom musela naučiť fungovať. Zo strany profesorov tam mnohokrát dochádzalo k silnej kritike, s ktorou som sa učila pracovať. V tejto oblasti svojho života vnímam veľmi silno rozvoj emočnej odolnosti a sebareflexie. Určite som mala silný základ už zo Švajčiarska, kde sme namiesto hodnotenia často dostávali spätné väzby. Napríklad moja spolužiačka, ktorá bola mladšia a mala menej skúseností to nezvládala dobre. Takáto kritika ju dokázala udupať. Ja som sa stále snažila udržať si svoje presvedčenie, že to čo robím má zmysel. Praha bola škola tvrdšieho života, ktorú som ale na formovanie svojej osobnosti tiež potrebovala. 

Je emočná odolnosť voči kritike niečo čo sa dá naučiť?

Myslím, že áno. Všetky mäkké zručnosti sa dajú naučiť. V Barcelone, kde teraz žijem, existujú štátne školy, niečo ako školy slobodného vzdelávania, do ktorých chodia aj moje deti. Tieto školy sa zameriavajú práve na vývoj týchto mäkkých zručností. Dospelí to do veľkej miery ešte nevedia oceniť rovnako ako oceňujú tvrdé zručnosti, pretože tie sa dajú lepšie merať. Mäkké zručnosti je ťažšie uchopiť ale sú o to dôležitejšie. Deti v týchto školách sa učia pracovať v skupinách aby rozvíjali tímovú spoluprácu, schopnosť kompromisov alebo sa učili efektívne riešiť napr. konflikty. Funguje tam tiež synergia predmetov, napr. telesná výchova je spojená s biológiou, čo v praxi znamená, že sa deti učia lepšie vnímať a uchopiť svoje telo. Deti nie sú známkované, ale dostávajú spätnú väzbu. Ja verím, že to príde aj sem. Tie školy sú štátne, nie je to žiadna nadstavba pre vyvolených.

Hovoríš teraz o Barcelone, kde dnes žiješ spolu so svojou rodinou. Z Prahy si odišla na Erazmus do Barcelony, kde  si sa zaľúbila a tvojim partnerom sa stal Španiel. Ako vnímaš vzťah medzi ľuďmi z rôznych kultúr?

Žiť v partnerstve s niekým z inej kultúry je celkom náročná vec, lebo základ, ktorý tvorí človeka, jeho zvyky a kultúra sú úplne odlišné. Človek veľmi potrebuje schopnosť vnímať rozdiely, reagovať s rešpektom a vedieť prispôsobiť svoje správanie situácii až povedzme v takých zásadných životných oblastiach. Môj súčasný manžel je Slovák. Košičan. Dokonca sme spolu chodili na základnú školu. Takže máme spoločných tak veľa vecí, že stačí povedať určité slovo a sme obaja na jednom mieste. Miera pochopenia a porozumenia sa navzájom je oveľa jednoduchšia a prirodzenejšia.

Po rozchode s bývalým partnerom si sa vrátila späť domov, do Košíc. Čo ťa motivovalo vrátiť sa späť? 

Zistila som, že som lokálpatriot. Aj napriek tomu, že v minulosti som sa vracala domov hlavne za rodinou a Košice ako mesto šli len niekde v pozadí, časom som si uvedomila, že by som rada tvorila aj tu doma a bola súčasťou domácej tvorby a komunity. Po rozchode, ako si spomínala, som sa vrátila domov. Potrebovala som to. Potrebovala som sa vrátiť ku koreňom aby som pochopila, kam patrím a kam smerujem. Lokálna komunita tanca ma v tom čase pohltila. Mala som pocit, že som tu naozaj doma, napriek tomu, že som odišla na tak dlhý čas. Začala som chodiť na tréningy, učiť, a potom mi môj brat povedal o programe Escalator, ktorý zastrešovalo práve Creative Industry Košice. Tu som sa dostala k Miške Sabolovej a spoločné kroky viedli k tomu, že sme s Miškou založili občianske združenie Priestor Súčasného Tanca, ktorý funguje dodnes. Musím ešte raz zdôrazniť, že v danom momente bolo veľmi dôležité, že sme sa prihlásili do projektu Escalator. Tam sme získali veľa. Mali sme človeka, ktorý nás počúval, ktorý nás koučoval, ktorý nám dával podporu. A to sme vtedy potrebovali.  Potrebovali sme uchopiť súčasnú situáciu, nacítiť lokálny priestor a potreby. Zisťovali sme, čo je dôležité tu a teraz. Nie každý plán, s ktorým som mala dobrú skúsenosť v zahraničí sa dal implementovať do tohto úplne iného prostredia. Takto to nefunguje.

Rozobrali sme  mäkké zručnosti, ktoré si počas svojho pobytu v zahraničí postupne zdokonaľovala. Ako si ich využila s odstupom času doma pri budovaní Priestoru Súčasného Tanca?

Keď tak teraz nad tým premýšľam, nespomenuli sme ešte jednu veľmi dôležitú mäkkú zručnosť a tou je empatia.

Máš na mysli empatiu voči publiku? Ako by si opísala potrebu empatie v okolnostiach svojho  fungovania?

Určite aj v prípade publika, ale aj v situáciách, keď sme potrebovali nadväzovať obchodné partnerstvá. Je dôležité správne vycítiť s kým by sme mohli spolupracovať, aké sú jeho potreby, aké sú tie naše, vycítiť, či sme schopní byť hodnotným partnerom v tej ktorej spolupráci a pod. 

Vo svojej profesii sa do veľkej miery venuješ práci s ľuďmi. Čo im s odstupom času a po ťažkých začiatkoch v zahraničí dokážeš okrem tanca odovzdať? 

Mslím, že im ukazujem iný pohľad na veci, stelesnenie, dostať sa do svojho vnútra a veriť si. Chcem im ukázať, že je možné odbúrať všetky naučené programy, ktoré sú v tanci často obmedzením. Veľa pri tanci s ľuďmi pracujem na tom, aby sa nebáli vyjsť z komfortnej zóny. Chcem aby boli v závere viac otvorení sebe, aby boli flexibilní. Mäkké zručnosti a poznanie samého seba  sú veľmi potrebné pri autenticite v tanci. Keď pochopíme svoju vlastnú individualitu,  vieme lepšie pracovať aj v tíme. Ešte by som rada spomenula,, že mojim veľkým prianím je, aby každý jeden človek našiel cestu ako sa nebáť pustiť sa do niečoho, čo cíti, že by mal urobiť. Počúvajme svoju zvedavosť.

Vidíš pri práci s ľuďmi rozdiely v prístupe a postojoch ľudí u nás a v zahraničí?

Určite. Ja pracujem rôzne po svete. Aj v Poľsku, Nemecku… Nepôsobím len v jednej krajine, takže tých rozdielov je neúrekom. Kultúra je, myslím si, v každej krajine silno zabudovaná.

Vedela by si vybrať jednu mäkkú zručnosť, ktorú vnímaš veľmi výrazne u Slovákov, ale inde vo svete si ju až tak nepociťovala?

Skôr by som to napasovala na Košice, ale môže to sedieť aj na Slovákov celkovo. Dlhodobo vo svojom okolí pozorujem, že sme veľmi komunitná spoločnosť. Že keď sa už staneme súčasťou nejakej komunity, potom sa vzťahy z tejto komunity snažíme dlhodobo udržiavať a kultivovať.

Vo svete si to nespozorovala? Sú tam ľudia väčší individualisti?

Vo svete vnímam, že ľudia sú viac sociálnejší ako Slováci, ale svoje vzťahy tak  nekultivujú. Sú otvorení, zdieľni, ale komunity sa tam vytvárajú zo dňa na deň, na chvíľu a potom bez problémov tie väzby pretrhnú a idú ďalej.

A čo naopak? Skús vybrať jednu krajinu, kde by sa Slováci mali čo naučiť.

Napríklad Španieli sú majstri improvizácie. Tam veci proste nejak vzniknú. Funguje to tak aj pri akejkoľvek organizácii. Niekedy by tam nebolo na škodu plánovanie. A u nás je to zasa naopak. Ľudia sa boja improvizovať.

So svojim terajším manželom a deťmi opäť žijete v Barcelone. Vieš si predstaviť, že by si sa ešte niekedy vrátila domov natrvalo?

Viem si to predstaviť, aj sa o tom rozprávame, vo vzťahu k rodine, rodičom, že keď zostarnú bude lepšie mať ich bližšie. Nie je to aktuálna téma, ale je na stole. Myšlienka návratu, zvlášt keď deti raz vyrastú, je v našich hlavách živá, keďže sme obaja Košičania.

Si krásnym príkladom pre ostatných, v tom, že byť expatom má potenciál pre rast mäkkých zručností a osobný rozvoj, ktorý vie neskôr veľmi výrazne pomôcť v práci a profesnom uplatnení. Z tvojho príbehu ale tiež vyplýva, že to do veľkej miery závisí aj od aktívneho zapojenia sa do života v inej krajine, od otvorenosti, zvedavosti a ochoty vystúpiť z komfortnej zóny.