Komunita je základnou bunkou zmeny v spoločnosti. O aktívnom občianstve a prepojení aktivizmu s umením s Janom Gálikom

O squattingu v Košiciach, sile a slabinách komunít, ale aj o tom, aké bolo organizovať najväčšie protesty od roku 1989 a aký je odkaz iniciatívy Za Slušné Slovensko v súčasnosti, sme sa bavili s Jánom Gálikom.

Stretávame sa pri Dolnej bráne – tam, kde to všetko začalo. Poloprázdna Hlavná ulica silne kontrastovala s mojimi spomienkami na preplnené námestia a časy, keď tu v daždi a zime stáli tisíce ľudí, aby si pripomenuli odkaz Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. S Janom sa dá baviť o všeličom – o kultúre, aktivizme, umení i o tom, čo znamená byť aktívnym občanom alebo o tom, aké dramaturgické postupy preniesol zo svojej aktivity v squate KLUB do Tabačky Kulturfabrik. Na našej prechádzke sme sa zastavili aj pri kultovom grafite bábätka a starca na bráne tohto bývalého squatu. Aká je minulosť a budúcnosť aktivizmu v Košiciach?

Punk je politika

„Od malička ma fascinovali veci, ktoré sú na okraji a sú akýmsi vzdorom proti strednému prúdu. Hoc nie som prototypom punkáča, zaujímal som sa o túto subkultúru. Tým, že som dnes už trochu starší a dúfam, že aj múdrejší, nevnímam punk tak, ako kedysi. Nie je to pre mňa o nejakej móde, excentrickom správaní sa či viditeľnom vzdore, ale dívam sa naň viac cez optiku antifašizmu, solidarity so slabšími a boja ani nie tak proti spoločnosti ako takej, ale proti ľuďom, ktorí ohrozujú tých slabších. Možno už nemám taký intenzívny kontakt so súčasnou scénou, no stále sa snažím navštevovať koncerty, výstavy a mať prehľad o tom, ako scéna funguje. KLUB mi v tom veľmi pomáhal.

Dnešný punk je oveľa vyspelejší, ako keď sme boli tínedžeri. Scéna je bohatšia. Vydávajú sa časopisy a robia sa angažované výstavy. Ľudia majú prehľad o sociálno-politickej situácii doma aj vo svete a reagujú na ňu. Popri tom majú samozrejme aj piercingy a tetovania, ale je to už o niečo viac. Zaregistroval som dokonca konflikty medzi novou a starou generáciou o tom, čo vlastne punk je, pričom nová generácia hovorí, že punk je politika a ja sa k nej prikláňam.

Každá aktivita, ktorá nejako formuje svet, sa totiž dá nazvať politickým aktom a obzvlášť v punku, ktorý vznikol zo vzdoru pracujúcej triedy, teda na základe požiadavky zmeniť politiku, upozorniť na nespravodlivosť a prejaviť nespokojnosť možno aj extrémnym, nevšedným či nekonvenčným spôsobom. Punk pre mňa vždy bol politickým názorom.“

KLUB

„Na založenie KLUB-u som mal viacero dôvodov. Mať squat bolo niečo, čo som vždy chcel a sebecky som si splnil sen mať opustený barák a robiť si v ňom veci, ktoré majú zmysel. Squatting vychádza z filozofie, ktorá robí protiváhu prehnanému konzumu. Žijeme vo svete, kde sú obrovské rozdiely. Je tu mnoho bohatých a úspešných ľudí, no aj mnoho ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť kúpiť ani základné veci. KLUB bol aj o sociálnej spravodlivosti. Snažili sme sa prebytky distribuovať tam, kde boli užitočné. Robili sme napríklad zbierky šiat alebo jedla.

Squatting túto ideu aplikuje aj na budovy. Je množstvo budov, ktoré nikto nepoužíva a zároveň je aj množstvo ľudí, ktorí spia na ulici. Existujú aj radikálnejší squatteri ako my – ľudia, ktorí barák osquattujú a potom ho ponúknu ľuďom v núdzi. My sme to ale takto robiť nechceli, keďže u nás squatting nemá históriu ani tradíciu. Takže by sme narazili na vlnu nepochopenia.

Veľmi sme sa snažili, aby sme túto scénu nepredstavili ako násilnú a radikálnu, ale aby sme predstavili myšlienky, z ktorých squatting vychádza. Formu sme si zvolili tak, aby sme boli pochopení. 

Zároveň som mal aj iné dôvody, pre ktoré som chcel v Košiciach založiť squat. KLUB vznikol tesne potom, ako sa z Košíc stalo Európske hlavné mesto kultúry. Tento titul so sebou priniesol veľmi veľa pozitívnych a zároveň aj veľa negatívnych vecí. Čím ďalej tým viac chápem, že tých pozitív bolo oveľa viac, no v čase, keď som KLUB budoval, som mal trochu iný názor (smiech).

Mal som pocit, že všetci robia kultúru len vtedy, keď sú za to zaplatení. Z pár aktívnych jednotlivcov sa zrazu v Košiciach stali desiatky kultúrnych manažérov a stovky občianskych združení. Mnoho projektov, ktoré vznikli, vznikli iba ako reakcia na grantovú schému. Väčšina projektov fungovala iba vtedy, keď dostali financie. Necítil som úprimný záujem o kultúru.

Chcel som teda vytvoriť priestor, kde nie sú žiadne granty. Priestor, ktorý funguje z čistej vášne a z toho, že ľudia túžia po sebarealizácii. KLUB bol miesto, kde nebolo treba vypisovať žiadne tlačivá a prejsť si cez celý byrokratický aparát. Bol to priestor, kde mohli ľudia experimentovať a organizovať podujatia s tým, že ak zlyhajú, tak sa nestane vôbec nič. Nehrozia im žiadne represálie či vracanie grantov.

Najvýraznejším dôvodom však bol fakt, že kultúrne centrá nevnímam len ako miesta, kde majú ľudia prezentovať umenie a konzumovať kultúru. Kultúrne centrum pre mňa predstavuje priestor, kde vzniká angažovaná komunita ľudí, ktorá sa zaujíma o svet okolo nej, pristupuje k nemu aktívne a spoločne ho tvorí. Myslím, že v Košiciach je veľa vecí, na ktoré treba reagovať, či už je to segregácia rómskej komunity alebo problémy s násilím voči LGBT+ komunite. Práve tento prvok aktivizmu bol pre mňa mimoriadne dôležitý pri budovaní kultúrno-komunitného centra.“

Škôlka kultúry a aktivizmu

„Môj hlavný cieľ v KLUBE, Tabačke alebo iných projektoch sa zakladá na princípe pomoci k samostatnosti. Je fajn zorganizovať pre ľudí výstavu alebo koncert. Lepšie je však motivovať ich, aby tú výstavu či koncert zorganizovali sami. Vždy pre mňa bolo hodnotnejšie, keď KLUB objavila partia mladých ľudí, ktorá si tam vyskúšala organizovať diskusie, ako keď som tam podujatia organizoval ja. V istom zmysle to mal byť inkubátor komunitných organizátorov.

Kultúra je pre mňa neoddeliteľne spojená s aktivizmom a solidaritou, napríklad v súvislosti so záplavami alebo výbuchom bytovky v Prešove. V takýchto situáciách je dôležitá práve spontánnosť, rýchlosť a flexibilita. Je vidieť, že štátny aparát je skostnatený a všetko mu dlho trvá, i keď má dobrý úmysel. Menšie organizácie z neziskového sektora vedia konať prakticky okamžite. Videli sme to aj počas pandémie – naprieč celým neziskovým sektorom sa dali dokopy ľudia a dokázali zásobiť zdravotníkov rúškami mesiac pred tým, než prišla prvá pomoc od štátu.“

Mesto sú komunity

„Každú krajinu tvoria ľudia. Samozrejme, jednotlivec má v spoločnosti nejaké slovo, no keď sa ľudia spoja, ich moc zmeniť veci je mnohonásobne väčšia. Komunita je pre mňa základnou bunkou zmeny v spoločnosti, meste, obci, štáte alebo národnom parku.

Komunitní organizátori sú nesmierne hodnotní ľudia, ktorí spájajú jednotlivcov so spoločným cieľom. Keď máš komunitu, ktorá vyžaduje zmenu, má to inú váhu, či už pre inštitúcie alebo tvoje okolie. Hovorí sa, že keď tancuje jeden človek tak je to blázon, ale keď tancujú dvaja, zrazu so sebou strhnú ďalších a ich tanec získa silu. Z tohto pohľadu je dôležitý práve ten človek, ktorý sa pridá.

Som rád, že v posledných rokoch si komunity začali všímať aj ľudia z európskych a štátnych inštitúcií. Mať aktívne komunity je dôležitou súčasťou zdravej občianskej spoločnosti. Komunity dokážu štátu veľmi pomôcť, vedia totiž zadefinovať svoje vlastné potreby a pripomienkovať zámery vlády. Dokážu tiež dlhodobo zbierať dáta, ktoré štát nie je schopný získať. Ak sa štát rozhodne počúvať svoje komunity, stanú sa pre neho darom.

V Tabačke, kde po zatvorení KLUB-u pôsobím ako komunitný a hudobný dramaturg, mám na starosti program aktívneho občianstva. Snažíme sa opäť ponúknuť ľuďom priestor, v ktorom by tvorili sami, zaktivizovali sa a priniesli vlastné kultúrne a komunitné podujatia. Jednoducho, aby tam mohli rásť, učiť sa a vybudovať si sebavedomie. Počas korony to bolo veľmi náročné, ale aj napriek tomu to šlo. V Košiciach sú ľudia, ktorí chcú robiť dobré veci – potrebujú však dôveru a zázemie.“

Korona bola ťažká pre všetky komunity, extrémne však pre tú rómsku

„Fyzický kontakt sa nedá nahradiť ničím iným. Korona bola ťažká pre všetky komunity. Všetci sme však ostali v kontakte aspoň v online priestore. Vďaka aktívnemu podhubiu vzniklo množstvo projektov a niektoré z nich sú mimoriadne úspešné.

Čo sa týka marginalizovaných rómskych skupín, bolo to nesmierne náročné lebo nariadenia typu ‚Zostaňte doma‘ či ‚Umývajte si ruky päť minút‘ boli pre nich absurdné. V osade nie je tečúca vodu a nemôžu dodržiavať lockdown, lebo potrebujú ísť do lesa po drevo, aby im nezamrzli deti. Bol som veľmi príjemne prekvapený, že osady, s ktorými som prišiel do kontaktu, to brali skutočne zodpovedne. Častokrát sme spolu komunikovali o tom, ako je to vlastne s deťmi a školou, aký test potrebujú, kam poň majú ísť a ako dlho platí. Štát sa k tomu postavil bohužiaľ tak, že mnoho osád uzavrel do prísnej karantény a k Rómom sa správal ako k občanom druhej kategórie. Vo veľmi špecifickej situácii boli Rómovia aj čo sa týka vzdelania. Na dištančné vzdelávanie musíš mať počítač, internet a hlavne elektrinu. Vyzbierali sme možno tridsať notebookov a distribuovali sme ich do rodín, pri ktorých sme si boli istí, že ich rodičia nepredajú a deti ich využijú na vzdelávanie. Štát tu zlyhal a naopak rómska komunita sa správala zodpovednejšie, ako niektorí moji priatelia.

Musím povedať, že nádej pre Rómov je tu vždy. Je veľké nešťastie, že sa tejto komunite snažíme pomôcť zvonku a vymyslieť im, ako majú fungovať. Iba v posledných rokoch sa začala dávať dôvera do rúk ľuďom, ktorí tam žijú, majú rešpekt a dôveru lokálnych obyvateľov. Projekt Omama je vynikajúcim príkladom dobrej praxe. Myslím, že keď sa budeme uberať týmto smerom, tak sa tá situácia musí zlepšiť.

Protesty Za Slušné Slovensko si vyžiadali desiatky hodín práce

Pôvodne sme v iniciatíve Za Slušné Slovensko Košice boli štyria. Jedného z členov sme požiadali, aby odišiel prakticky hneď po jej založení, lebo bol v istej politickej strane a pokladali sme za dôležité, aby nás so žiadnou stranou nespájali. Zaujímavé je, že všetci štyria sme voličmi rozdielnych strán, čo môže byť dôkazom toho, že sme neboli nijako politicky motivovaní.

Pôvodne som nemal byť hovorcom hnutia v Košiciach. Pre iniciatívu som bol prínosom najmä preto, lebo som mal skúsenosti s organizáciou podujatí. Vraví sa, že doma v sprche ťa napadnú dokonalé argumenty, no keď sa dostaneš pred kameru, tak ti zmrzne mozog a nevieš sa vôbec vykoktať. Ja som sa z nás štyroch vedel vykoktať asi najviac, a tak mi to ‚hovorcovanie‛ prischlo.

Za Slušné Slovensko bolo veľmi spontánne z hľadiska samotného protestu, no bolo okolo toho neskutočné množstvo práce. Dokonca som kvôli tomu prišiel o robotu. Ťahali sme sedemnásť až osemnásť hodín vkuse. Denne sme riešili veci ako rečníkov, médiá, grafiku, zvukárov, ale aj menej viditeľné veci ako predlžovačku, čaj, termosku na čaj, povolenie od mesta a podobne. Do toho sme boli v stálom kontakte s rodinami Jána a Martiny a štyridsiatimi organizátormi z celého Slovenska, s ktorými sme sa snažili koordinovať naše aktivity. Každý deň sa niečo menilo. Sledovali sme každú jednu tlačovku. Veľa som sa naučil o tom, ako funguje politika a jej kontrolné inštitúcie. Na čo slúži napríklad Ústavný súd, senát, policajný prezident, aké majú práva či kompetencie.

Čo sa týka samotných protestov, bola tu veľká vlna občianskej nespokojnosti. My sme ale túto vlnu nevytvorili, len sme sa ju snažili kultivovaným a slušným spôsobom nasmerovať tak, aby protesty prebiehali pokojne. Najdôležitejšie pre nás bolo, aby si každý zo zúčastnených našiel na pódiu niekoho, s kým sa môže stotožniť. Dramaturgiu sme skladali tak, aby si ľudia na proteste uvedomili, že slušným a kultivovaným prejavom musíme ísť príkladom, lebo iba tak vieme našu krajinu zmeniť.

Dávali sme si záležať, aby medzi rečníkmi boli zastúpení ľudia všetkých vekových kategórií, pohlaví a náboženských preferencií. Po zhromaždení za nami chodilo množstvo ľudí, ktorí chceli prehovoriť na tribúne. Niekedy to bohužiaľ nebolo možné. Niekedy, ako keď sa nám podarilo spojiť nahnevaných farmárov s Andrejom Bánom a spustili sa tak samostatné farmárske protesty, sme mali pocit, že vieme pomôcť. Chodili nám tisíce správ a emailov. Dodnes mám tabuľku so stovkami kontaktov.

Skladali sme dramaturgiu aj pre menšie mestá. Potrebovali sme rečníkov dostať aj do regiónov, aby silné protesty neboli len v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. Nikdy sme nikomu nevraveli koho má voliť. Prešli sme celú krajinu a skúšali ľudí motivovať, aby voliť šli. Ako som už spomínal, Za Slušné Slovensko bolo vždy apolitické hnutie v tom zmysle, že sme nikdy na pódium nepúšťali ľudí, ktorí sú v nejakej strane. Prezidentovi Andrejovi Kiskovi sme dali priestor zaspievať si hymnu a to bolo celé. Pamätám si, ako sa mi triasol hlas pri telefonáte s prezidentskou kanceláriou ale povedal som im, že si neprajeme, aby mal pán prezident prejav.

Mnoho ľudí nám vyčíta, že sme netlačili konkrétnu stranu. Mali sme stretnutia v päťdesiatych mestách na Slovensku a ďalších tridsiatich mestách po celom svete, na ktorých odznelo doslova tisíce prejavov a ani v jednom z nich nie je náznak toho, že by niekto zúčastneným hovoril, koho majú voliť.

Keď boli komunálne, európske, prezidentské a napokon aj parlamentné voľby, nerobili sme kampaň žiadnej strane, ale snažili sme sa robiť mobilizačné kampane, v rámci ktorých sme vydávali noviny a cestovali po krajine. Chodili sme po dedinách, kde sa politici neukázali tridsať rokov a ľudia sa tam cítia zabudnutí, a nabádali sme ich k tomu, aby išli voliť. Pýtali sme sa ich, či vedia že idú voľby, či sú zvyknutí voliť a či rozumejú, aký vplyv má Europarlament na život na Slovensku. Nakoniec sme ale viac počúvali my ich. Je veľmi jednoduché hlásať nejaké pekné heslá z Košíc, Bratislavy alebo Banskej Bystrice, ale keď človek príde do Novej Sedlice alebo Jelšavy, realita je úplne iná. Keď chceš organizovať protesty, aké sme organizovali my alebo komentovať situáciu, tak by si mal poznať Slovensko skrz na skrz. Bol to veľmi obohacujúci zážitok a spoznali sme množstvo fascinujúcich ľudí. Dalo nám to nádej, že situácia nie je taká hrozná, ako sa to môže zdať.

To, čo Za Slušné Slovensko prinieslo Slovensku, prinieslo aj Košiciam. Je to hlavne vedomie, že je tu mnoho ľudí, ktorým záleží na slobode a sú ochotní sa opäť postaviť a ísť na námestie. Títo ľudia sú v dobe komentovania, hejtu a hádok na Facebooku neviditeľní. Keď sa pozrieš na sociálne siete, máš pocit akokeby bola spoločnosť úplne rozdelená, no väčšina slušných ľudí sa tu nevyjadruje. Máme na nich preto tendenciu zabúdať. Pravda je taká, že slušných ľudí je tu oveľa viac ako tých, ktorí sa nachádzajú v dvoch vyhrotených skupinách, ktoré proti sebe neustále bojujú. Myslím, že zhromaždenia priniesli pochopenie, že nás je veľmi veľa.

Aj preto si myslím, že Za Slušné Slovensko bolo úspešné. Bohužiaľ entuziazmus ľudí s novou vládou veľmi rýchlo prešiel. Pred voľbami bola spoločnosť nastavená tak, že bude lepšie a do našej spoločnosti vstúpi slušnosť a vyspelosť. Sme však svedkami toho, že sa toto prianie nenaplnilo. Môže sa teda zdať, že sme boli neúspešní. Ako som však už spomínal, nikdy sme nikomu nehovorili koho má voliť. Zvolili sme si, ako sme si zvolili a máme vládu, akú si zaslúžime.

Často sme sa pri organizovaní protestov vracali k tomu, prečo to celé robíme – pre Jána a Martinu. Nechceli sme ich život a odkaz premeniť na volebnú kampaň, prišlo nám to ľudsky neprijateľné. Keby sme tak urobili, určite by sme si nezaslúžili takú podporu a dôveru ľudí, ktorí prišli na námestia. Bola by to neúcta i voči nim. Verím že odkaz a prínos iniciatívy Za Slušné Slovensko sa ukáže o pár rokov. Aj keď sa teraz zdá, že ideme z kaluže do blata. Verím, že spomienka na súdržnosť, kultúru a slušnosť, ktoré sme videli, sa nám podprahovo zapíše a bude sa v budúcnosti manifestovať.

Film o Slušnom Slovensku

Som pôvodne fotograf a filmár, ale keďže sa posledné roky venujem hlavne organizácii podujatí, šla táto moja stránka do úzadia. V prípade filmu o Slušnom Slovensku mi ide hlavne o zachytenie toho, čo toto hnutie znamenalo pre jeho organizátorov. Chcem zachytiť myšlienkové pochody, popísať procesy, ako sme sa rozhodovali a aké boli dilemy, výzvy a konflikty, ktorým sme čelili.

Chcem tak urobiť, ešte kým to máme v čerstvej pamäti. Obávam sa totiž, že keď sa o tom budeme o tridsať rokov rozprávať, každý bude hovoriť trošku inak. Je to logické lebo každý má svoju pravdu a všetky pravdy sú pravdivé a skutočné. Myslím si však, že všetky tie pravdy sa spätne hodnotia úplne inak, ako keď prebiehali v reálnom čase. S tým, čo vieme teraz, môžeme vyhodnotiť, ktoré kroky boli dobré a ktoré zlé.

Je dôležité zachytiť svedectvá, pokiaľ sú živé. Rovnako dôležité je zachytiť odkaz Jána a Martiny teraz, aby sa toho potom nechopili nejakí populisti, ktorí budú živiť svoj naratív o zahraničných agentoch, ktorí prišli rozvrátiť túto krajinu. Poprípade budú tvrdiť, že sme strašní LGBT+ progresívci alebo naopak, že sme extrémne konzervatívni a homofóbni. Mal by existovať záznam od ľudí, ktorí boli pri tom, aby si v budúcnosti mohol divák konfrontovať príbehy a rozprávky o iniciatíve Za Slušné Slovensko s autentickými výpoveďami.

Zdieľaj nás na sociálnych sieťach:

Mohlo by ťa zaujímať