Koncertným majstrom Štátnej filharmónie Košice sa stal vo veku 25 rokov. Nielen o vážnej hudbe s Marošom Potokárom

Máš rád/a klasickú hudbu? Maroš Potokár sa narodil do hudobnej rodiny, aby sa postupne vypracoval na koncertného majstra Štátnej filharmónie Košice. A to vo veku iba 25 rokov. Tu ho nájdeš vo fraku elegantne hrať prvé husle alebo dirigovať aj 80-členný orchester. Viac o jeho ceste k úspechu sa dozvieš v nasledujúcom článku. A potom určite zájdi na koncert, kde bude sedieť na prvej stoličke. Jeho dirigovanie je aj:

O študovaní troch odborov naraz

Uprostred koncertnej siene Štátnej filharmónie Košice a tlmených zvukov lesného rohu si Maroš Potokár, koncertný majster a dirigent, spomína na svoje štúdium hudby. Tvrdí, že už ako dieťa poznal mnoho skladieb a repertoár ŠfK, pretože sa pravidelne zúčastňoval koncertov a jeho mama tu hrala na flautu. Vraj práve preto vôbec neváhal pri voľbe školy – jednoznačným rozhodnutím bolo preňho konzervatórium v Košiciach: „Popri svojom štúdiu hry na husliach som si uvedomil, ako veľmi by som sa chcel venovať dirigovaniu. Hudbu som vnímal komplexnejšie, nechcel som sa upínať len na jeden nástroj. Diela mi prišli zaujímavé zo všetkých uhlov a mal som pocit, že prirodzene rozumiem tomuto remeslu a teórii. Dirigovanie však taktiež vyžadovalo štúdium klavíra, a tak som sa za rok potreboval dostať z bodu úplného začiatočníka na úroveň študenta konzervatória. Už na strednej škole som teda študoval tri odbory naraz. Chcel som využiť svoj potenciál a získať čo najkomplexnejšie základy potrebné pre dirigentské povolanie.“

O motivácii orchestra

Zodpovednosť viesť niekoľko desiatok členov orchestra je nesmiernou výzvou. Ak vediete 80-členný tím, potrebujete pôsobiť autoritatívne. Autoritu si však získate jedine ak všetko, čo vravíte, dáva zmysel a vaša práca svedčí o vašich vysoko profesionálnych schopnostiach, vedomostiach a zručnostiach. Okrem psychológie práce s ľuďmi potrebuje mať dirigent znalosti o problematike všetkých nástrojov, vynikajúcu schopnosť zvukovej analýzy, ovládať formovú a harmonickú štruktúru diel, mať cit pre vyváženie balansu jednotlivých nástrojov a podobne. No to tajné know-how špičkového dirigenta spočíva v tom nechytiteľnom – v motivovaní hráčov, v sugestívnej interpretačnej koncepcii a schopnosti zjednotiť celý orchester: „Je to v pretavení nôt do emócie, ktorá prejde celou sálou. Čím viac to má človek prirodzene v sebe, tým ľahšie strhne ostatných. Pokiaľ hudba nie je prirodzená, nefunguje to. Našou prácou chceme oživiť v skladbách tú emóciu, ktorú do nich vložil jej autor,“ hovorí Maroš.

O vzájomnom vzťahu publika a dramaturgie

Maroš zdôrazňuje, aké dôležité je posúvať publikum vpred, aby vedelo, o čom daná skladba je. Čo sa snaží vypovedať. Dejiny ukazujú, že divák rastie spolu s vývojom hudby – má rozumieť jej kontextom a vedieť, čo znamená: „Snažím sa, aby sme hrali aj menej známe diela a posúvali aj nároky samotného diváka ďalej. Aby aj v tej náročnejšej hudbe dokázal/a nájsť jej výpoveď, posolstvo, či skryté symboly. Osobne veľmi rád volím diela, ktoré nie sú úplne na prvú. Pred niekoľkými rokmi sme napríklad počas Veľkej noci uviedli Stabat Mater od Karola Szymanowského. Táto kompozícia je z estetického aspektu mnohokrát “škaredá”, vystihuje však otrasne absurdnú scénu, akou zabitie matkinho syna je. Szymanowského hudba tak vyjadruje konkrétny stav duše, ktorý si jeho aktéri prežili. Podobné je to aj pri Šostakovičovej piatej alebo siedmej symfónii, kde režimy predchádzajúcich ér dokážeme zažiť prostredníctvom hudby. Vieme sa vďaka sile hudobného odkazu vhĺbiť do pocitov, ktoré ľuďmi lomcovali pri prežívaní neslobody, krivdy, neprávosti, strachu, beznádeje. Hudba dokáže okrem krásy samotnej vyjadriť aj veľmi široké spektrum emócií. To dodáva jej hodnote neprekonateľný rozmer.“

O prínose vážnej hudby

Ako vlastne vníma klasickú hudbu koncertný majster? Čo, po toľkých rokoch štúdia, vedomostí a poznania, v nej vidí? Maroš vysvetľuje, ako vážna hudba nikdy nebola väčšinovým či populárnym žánrom počas celej svojej existencie. Vníma ju ako niekoľkonásobne náročnejšiu a komplikovanejšiu stavbu, na rozdiel od populárnej hudby. „Vážna hudba si vyžaduje istú intelektuálnu úroveň a jej najvyšším prínosom je obsiahnutie komplexného spektra pocitov. Zároveň zahŕňa množstvo logických i matematických systémov, ktorých odhaľovanie, spoznávanie a pochopenie prináša poslucháčovi inú kvalitu potešenia. Funguje veľakrát aj ako zrkadlo spoločnosti (najmä v opere) a poukazuje na jej neduhy. Skrz ňu vieme precítiť útrapy, ktorými sa umelec súžil. Ak napríklad prežijeme so Šostakovičom jeho útrapy v neslobode, môžme si tú našu oveľa viac vážiť.“

„Hudba je pre mňa tým najsilnejším a najčistejším spôsobom ako vyjadriť emócie. Keď odchádzame z koncertu či operného predstavenia, mali by sme odísť ako lepší ľudia. Tým, že v príbehoch vážnej hudby prežijeme trápenia a radosti, ktoré nám skladatelia sprostredkujú, cítime, ako zlo ubližuje a zažívame, akú radosť rozdáva láska a dobro. Chceme sa po týchto zážitkoch jednoducho snažiť byť lepšími. Hudba nás zušľachťuje.“

O živote v rodných Košiciach

Post koncertného majstra je na Slovensku skutočne výnimočný a počet týchto miest sa dá zrátať na dvoch rukách. Práve preto bol pre Maroša, vtedy ešte študenta VŠMU v Bratislave, konkurz v Košiciach naozaj ojedinelou príležitosťou. Išlo o mesto, kde sa k hudbe dostal po prvýkrát a kde sa mnoho naučil. Koncertný majster je podľa neho ideálnym remeslom pre huslistu, ktorý zvládne aj náročný sólový part, no necíti sa byť sólistom virtuózom. Pozícia je preňho preto ako vyšitá – už ako 25-ročný a tretiak na VŠ vyhral jej konkurz v Štátnej filharmónii Košice v roku 2007. Sám pritom tvrdí, že začínal ako priemerný hudobník. Pri otázke prečo ostal v rodnom meste, tvrdí, že sa mu jednoducho zapáčilo byť doma: „V cudzej krajine by som sa nikdy necítil ako doma. V Košiciach mám širokú rodinu, s ktorou môžem tráviť voľný čas a prácu, v ktorej som dosiahol mnoho z toho, po čom som túžil. V meste, s ktorým som tak úzko spätý, sú pre mňa tieto úspechy o to vzácnejšie. Znamená to pre mňa viac než prebíjanie sa v nejakom hoci oveľa väčšom, ale cudzom rybníku.“

Maroša Potokára je počas dirigovania vskutku radosť obdivovať. Máš šťastie, Košická hudobná jar je stále v plnom prúde – Marošove remeslo i celý orchester si tak môžeš vychutnať naplno aj ty. Ubytuj sa v Invisible Hoteli a s nami máš lístky zadarmo.

Mohlo by ťa zaujímať