Kultúrno-kreatívne centrum Kláštor v Rožňave rozvíja Gemer. Pestro, činorodo, do hĺbky.

Umenie zaujímať sa o miesto, kde žijeme.

Ráno. Ticho. Gong. Rožňava. Rozbiehajúce sa chorálové spevy v maďarčine pomaly, postupne pozapĺňajú priestor. Akýsi ceremoniálny pocit z rána. Svetlo na obliečkach je ešte čerstvé, keď sa zobúdzam v izbe na samom konci chodby, ktorej stena je spoločná s kostolom. Budova Kláštora takto ostala v jedinom fyzickom dotyku s jej účelom spred troch storočí. 

Dnes je hlavnou líniou priestoru aktívny občan, dialóg a činy k tomu, aby sa veci hýbali, aby sa hýbali dobre: „S tým sme Kláštor zakladali. Kultúrne podujatia sú jedna vec, ale to, prečo sme vytvorili občianske združenie a všetko ostatné, je, aby ľudia aktívne pristupovali k svojmu mestu a k životu,” začína rozprávanie Szeko.

Čo sa im za 6 rokov podarilo rozbehnúť, zrekonštruovať, oživiť, koho prepojiť? Aký to bol pocit začať sa starať o tisícky metrov štvorcových a vdýchnuť im nový účel?

Kultúrno-kreatívne centrum Kláštor sú najprv ľudia. Srdciari. Je to Szeko, reštaurátor – prirodzene vyplynulo, že viedol aj rekonštrukciu Kláštora. Je to Miriam, ktorá pracovala aj na súde, tu je kníhkupkyňou a stará sa o mzdy a účtovníctvo. Spoluzakladateľ a kamarát Rado, učiteľ občianky a slovenčiny, dnes najmä dramaturguje čítačky. Klaštor je aj Ela, vyštudovaná sociologička so skúsenosťami z tretieho sektora a teraz na materskej. Rišo zas vedie audioknižné štúdio Šarkan a v Kláštore má na starosti ubytovanie. Bobo zvučí a robí všeličo možné. Potom je tu Dany a Nano dohliadajúci na na bar, Nano aj na podujatia či osvetlenie. Peťo, Monika, brigádnici, priatelia, rodina. O človečinu sa starať nemusia. Tú sami tvoria a prinášajú.

Zrásť s priestorom 

V roku 2016, keď začali Kláštor spoločne prerábať, mali možnosť, ako vravia, zrásť s priestorom, debatovať. „Boli to veľmi pekné časy. Istým spôsobom mi to aj chýba. Ale tešíme sa, že teraz sú tu ľudia a vedia to naplniť tým, o čom sme toľko hovorili a pripravovali. Vtedy sme tu mali taký svet pre seba. Veľa ľudí ešte nevedelo, že sa tu niečo deje, že to robíme. Aj môj syn nám prišiel pomáhať – povedala som mu, že za každé klepnutie dostane 10 centov, potreboval vtedy tuším 2 eurá,” usmieva sa Miriam.

Na staršej fotke všetci sedia s notebookmi a papiermi. V jedinej miestnosti, kde sa kúrilo, a aj tak na sebe museli mať vetrovky. S pomocou kamarátov a Čiernych dier sa im podarilo vyzbierať na kotol. 

Kultúrno-kreatívne centrum Kláštor je, hneď po ľuďoch, priestorom. V refektári, miestnosti, v ktorej táto partia odkryla nádherné zobrazenie Poslednej večere, pod klenutým stropom, sa konajú čítania, tanečné predstavenia, kvízy. Koncerty komorné, koncerty energické, elektronika i rapy. Práve v tejto chvíli tu nezávislé tanečné zoskupenie MimoOs kreslí atmosféru pohybom, príbehom a výrazom – aké genetické šablóny vplietli naše staré mamy do našich tiel? O čom chceli a o čom mohli rozprávať? Doprevádza ich podmanivá hudba Kataríny Málikovej, keď ich sledujeme v červeno-modrom osvetlení.

Cez bar, popri čitárni, prejdete na nádvorie. Na Rajskom dvore, ako ho kedysi volali aj mnísi a bol v každom kláštore, sa za dobrého počasia číta, hrá, rozpráva, spieva i pracuje. Dnes je takmer plné a číta tu Balla, Kali Bagala, Nikol Hochholczerová, svetlo dopadá na vežu, cez priezor dvora ju vidno v každom odtieni dňa. Ľudia posedávajú pri stoloch a večernej bríze. Bol tu predtým brečtan taký veľký, že ho zrolovali ako koberec, vtedy pri kopaní pod betón, keď odkrývali pôvodné vrstvy. Po jednom zimnom snežení sa vločky zoradili do obrysu kruhu, a tak sa našla 15-metrová studňa v centre nádvoria. Veľa dúm, debát aj smiechov, rozliehajúcich sa pri jej večernom osvetlení, sa deje pri pohľade do jej hĺbky.

Potom prejdete buď do kníhkupectva alebo na prvé poschodie, s miestnosťami pre prevádzky so sociálnym presahom, ktoré sa práve obsadzujú, a je tu aj coworking. Odtiaľ je to už len na krok k ubytovacej časti – piatim izbám a dvom apartmánom – pre hostí, turistov i pre účinkujúcich. Občas tu stretnete aj študentov a študentky ateliéru Tona Čierneho pri VŠVU, ktorí skúmajú Gemer. Ešte nedávno tu bolo počuť ukrajinčinu, od marca do mája tu totiž prichýlili rodiny, ktoré to potrebovali. 

V Artfore

„Skalpelom sme tu škrabali a zošúchavali jednotlivé vrstvy,” načrtáva Miriam rukou malý pohyb na stene. Odkedy si pamätá, chcela mať kníhkupectvo. Jej mama bola knihovníčkou v miestnej knižnici. Tu sa jej to splnilo. 

„Milo ma prekvapilo, že našich zákazníkov výrazne zaujímajú historické knihy, umenie a architektúra. Idú aj absyntovky, ľudia sa vyslovene potešia z výberu, aký máme. ‚Tlačím’ a odporúčam im aj slovenskú beletriu, napríklad Gibovú a iných. Žiaci a študenti by podľa mňa mali mať v školách možnosť čítať súčasnú slovenskú beletriu, vedeli by sa omnoho lepšie vžiť do situácií aj do jazyka, ktorý je im bližší. A nie začať rovno Zločinom a trestom.”

Ako vraví, sú dni a dni, niektoré dni príde ľudí málo, inokedy viac: „Sú väčšinou naozaj príjemní, fandia nám a sú v úžase z toho, ako sme to prerobili. Keď mám čas, trochu ich posprevádzam a poukazujem im to u nás. Stále máme ešte v Rožňave dosť ľudí, ktorí tu vojdú prvýkrát a nevedia o nás.”

V kníhkupectve sa zatiaľ zastavuje učiteľka zo strednej školy, potešená, že majú knihy aj pre staršie ukrajinské deti a mládež, na dvore je práve čítanie s diskusiou pre stredoškolákov, ďalší zákazník si objednáva Pankovčínov Marakéš, iní sa prišli pýtať na akýsi biblický kvíz. Práve pre blízkosť kostola a bývalú funkciu kláštora si niektorí myslia, že toto zameranie pretrváva. „Ale u nás farárov nemáme,” trpezlivo odpovedá Miriam pánovi, ktorý sa na jedného pýta.

Na začiatku je aktívny občan

„Bez projektu Ministerstva vnútra Efektívna verejná správa, ktorý nám bol akoby šitý na mieru, a bez tunajšieho Úradu práce, by sme neboli nikde. Veľmi nám to pomohlo,” zhodujú sa s Miriam a Szeko pokračuje:

„V tom, o čo majú a nemajú ľudia záujem, sa občas regióny podceňujú. Keď sme, ešte pred časmi KC Kláštor, robili s Radkom počas piatich rokov Rožňavské radiály, bežne prišlo na vernisáž aj 100 ľudí. Robili sme aj malý Gemerský trh, premietania Film Europe. Bavilo nás to a chceli sme spraviť buď kaviareň alebo, skrátka, nájsť priestor na podobné aktivity. V Pamiatkovom úrade nám odporučili, aby sme sa prišli pozrieť sem. Čosi, tisíc metrov štvorcových? No boli sme po kľúč. Tú budovu nik nechcel. Bola jar 2015.” 

Mesto chcelo, aby na jeseň toho istého roku predložili zámer. Dohodli sa tiež, že ak sa im do piatich rokov nepodarí zrekonštruovať 50 %, vrátia budovu mestu. Sami chceli mať termín, báli sa, či nebudú tápať. Nakoniec plán presiahli. O veľa: „Je bizár, že takmer všetko, čo sme si vtedy naplánovali, sme presne tak aj splnili, vyšlo to. Alebo sme aj tvrdohlaví. Našťastie sa zmeny dejú pomaly, stíhame sa prispôsobiť – neviem, či zvládame byť dostatočne otvorení novým nápadom, vykročiť aj z našich koľají, snáď áno. Chvalabohu, máme obrovské šťastie na ľudí, aj na Eugena, finančného manažéra, veľmi nám pomohol a teraz sa k nám po prestávke vracia. A druhá alebo prvá vec, čo nám nesmierne pomohla, bola spomínaná Efektívna verejná správa. Bolo to 270 tisíc eur, z toho 40 % sme mohli použiť na paušálne náklady. Spravili sme približne 50 workshopov o občianskom aktivizme, ako fungujú samosprávy, o urbanizme a o zeleni, naučil som sa tam veľa vecí. 

Robil som vtedy v Baníckom múzeu, chcel som v Kláštore zamestnať 6 ľudí, na plný alebo polovičný úväzok, cez Úrad práce. Boli tam veľmi milé a ochotné pani úradníčky, fandili nám a pomáhali v začiatkoch vypĺňať formuláre. Mali sme vlastne šťastie na úradníkov v každom jednom úrade. Finančných kríz sme mali viac, ale nikdy neboli fatálne. Keď klesol rozpočet na výplaty, uskromnili sme sa.”

Plány a komunita 

Chceli by naučiť Rožňavčanov a Rožňavčanky chodiť do Kláštora viac a mať v tíme človeka, ktorý by mal na starosti prácu s miestnou komunitou, niekoho, koho by to naozaj bavilo: „Mladí o nás ešte veľmi nevedia, ale aj prostredníctvom našich brigádnikov sem prídu ich kamaráti a postupne sa to šíri.” Napríklad vedomostné kvízy sú úplne plné, aj čítačky bývajú príjemne zaľudnené.

„Zdá sa mi, že je nás zatiaľ v tíme veľmi málo a roboty je veľmi veľa. Treba nám prenajímať všetky priestory, aby boli obsadené. Mať stabilný príjem, dobre to finančne nastaviť a pokryť  režijné náklady, aby sme boli v pokoji. A vziať ešte troch ľudí k nám do tímu. Rozbehnúť gastro, niečo jednoduché k pivu a jedlo pre tých, ktorí tu budú ubytovaní, teda Bed and Breakfast. A hlavne mať spokojných ľudí, aby ich tá práca bavila. Ešte by sme chceli rozbehnúť rezidenčné pobyty pre umelcov, site specific inštalácie. Postupne.”

Ako víchor energie ide okolo Nano. Sľúbil Pudingu Pani Elvisovej polievku a jedlo, aj keď ešte nevaria. Takí sú, chcú vyjsť v ústrety, keď sa dá: „Spravím hummus na maďarský spôsob – vyštípe im oči od štipľavého!” Na toto sa ešte musím spýtať. Čo im nakoniec navaril a či im chutilo.

Szeko pokračuje: „Je to hektické. Ale dobré. Veci sa rozbehli. A ide to dobrým smerom, aj čo sa týka záujmu ľudí o miesto, kde žijú. Za 10 rokov, čo sme “na scéne”, sa to zlepšuje. Je to málinko, ale dá sa s tým pracovať.  Pomáha tomu aj primátor. Je to fajn, keď sa, v dobrom, burcuje aj zhora. Máme v pláne ešte jeden projekt na participáciu – aby sa sem chodili priučiť na rôzne workshopy a prednášky aj ľudia z mesta a samosprávy. Možno keby ich prišlo viac, malo by to väčší výtlak.”

Jemné zásahy a modely financovania

Na Slovensku je veľa opustených budov. Jedna zo zaujímavých iniciatív dofinancovania chýbajúcich prostriedkov na obnovu pamiatok sa črtá v takzvanom Ministerstve jemných zásahov. Dva krásne apartmány zrekonštruované podľa Sadovsky architects sú v Kláštore čerstvo k dispozícii na ubytovanie: 

„Prišiel s tým Gábor Bindics, aby sa pilotný projekt spravil v Kláštore. Spolupracuje sa na tom s Bystrinami – Luciou Paškovou, Zuzanou Wienk, i ďalšími. Ide o to, že napríklad piati investori poskytnú po 10 tisíc eur na rekonštrukciu dvoch apartmánov, a za 10 rokov si ich postupne ‚odbývajú’. Budú ich mať rezervované dokopy na päťkrát desať dní do roka, zvyšok roka sú dostupné pre komunitu a turistov. Táto iniciatíva by mala podporovať vznik ďalších ubytovaní v opustených budovách a pamiatkach. A to, aby sa o nich starali miestni a pamiatky tak poskytli aj pracovnú príležitosť a príjem. Po desiatich rokoch sa môže komunita rozhodnúť, či si tieto apartmány odkúpi, či sa im to oplatí, a ak áno, iniciatíva Ministerstva jemných zásahov (ktorého názov vymyslel Ondřej Kobza, pozn.red.), tie peniaze použije na kúpu a rekonštrukciu ďalších pamiatok.” Kolobeh.

Od začiatku chceli v Kláštore nielen prepájať, vzdelávať, ale aj poskytovať možnosti práce v okrese a kraji s vysokou nezamestnanosťou. A prepájať dobré veci tak, aby to nebola len bublina nezisku či úzkeho kruhu kultúrnych nadšencov, ale rôznych sfér a povolaní, pestrého zloženia miestnych i návštevníkov z iných krajov (a krajín). 

Keď prišiel po pandémii 10. júl a oficiálne otvorenie, nechcelo sa im veriť, koľko ľudí prišlo (300) a aká zmena to je.  „Štyri roky sa tu kvôli tomu s niečím pachtíš, v malej skupinke priateľov, a zrazu to je tu.” V Kláštore si môžu jednotlivci, iniciatívy a formy vybrať a zarezervovať obchodné, ateliérové aj kancelárske priestory. Na stálejšie obsadený priestor by chceli napríklad aj veterinára, bude tu aj cyklista s opravovňou a servisom, fotoateliér.

„Nech je to čím pestrejšie a so sociálnym presahom.”

„Och, masérka by bola super!” usmieva sa Miriam a začíname prihadzovať ďalšie zasnívané nápady. 

Pozdravte ich, keď budete najbližšie v Rožňave. Zájdite na kávu a výlet, koncert. A možno vás zobudí spev v izbe na konci chodby a možno vtáci z dvora pri izbe číslo štyri. A možno vás zahreje práca tejto partie ľudí, ktorú nejde nemať rád.

Lucia Pašková zo združenia Bystriny sa zúčastnila podujatia Kultúrne politiky podporené digitálnymi nástrojmi organizovaného Creative Industry Košice v spolupráci s Urban Space Lab v rámci iniciatívy Slovensko-nórske kultúrne spájanie podporenej Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Grantov EHP a Nórska.

Podujatia sa ďalej zúčastnili: interdisciplinárna umelkyňa Grete Rockstad, spoluzakladateľ softvérovej spoločnosti Blue Lemons a vzdelávacieho projektu Digital League Matúš Smoleň a umelecký a výkonný riaditeľ Spriten Art Hall Tom-Erik Lønnerød.