Maďarská história vs. súčasnosť v najvýchodnejšej metropole Slovenska – Košiciach

Ak premýšľame o Košiciach, ich neoddeliteľnou časťou sú aj stovky rokov spoločnej histórie s ich južným susedom Slovenska, Maďarskom. Je to najmä z dôvodu, že už od 13. storočia boli Košice východnoeurópskym epicentrom slovanských kmeňov spolu s germánskymi maďarskými líniami. Spomaľ a nechaj miestneho fanúšika maďarských dejín, Iva Mráza, ukázať ti prehliadku mesta, ktoré má tak hlboko zakorenenú dvojkultúru. (Aj) takého prepletené vzťahy dvoch národností sú na Slovensku dodnes:


Maďarská či slovenská príslušnosť?

Košice boli od svojho vzniku významnou kupeckou metropolou, neskôr druhé slobodné kráľovské mesto v Uhorsku (po Budíne) a aj hlavné mesto Horného Uhorska s vlastnou colnou pôsobnosťou. Toto prestížne obchodné prostredie prirodzene začalo lákať okrem pôvodného staroslovanského a maďarského obyvateľstva aj občanov iných národností, a to najmä nemeckej, poľskej, českej, talianskej a od 19. storočia aj židovskej. V tomto kozmopolitnom prostredí nebola národnostná otázka zdrojom konfliktov. Košice začali získavať titul čisto maďarského mesta maďarizáciou počas Bachovho absolutizmu, ktorá po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 ešte viac nabrala na intenzite. 

V roku 1910 sa až 75% obyvateľov prihlásilo k maďarskej národnosti, no po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky sa tieto pomery zmenili – slovenčina sa stala úradným jazykom a v roku 1930 sa k Maďarom hlásilo len 16% obyvateľstva. Aj keď tieto štatistiky nemožno pokladať za úplne hodnoverné, obyvatelia sa často hlásili k tomu, kto bol akurát „pri žezle“. Po viedenskej arbitráži pripadli Košice Maďarskému kráľovstvu, a tak sa väčšinou stali opäť Maďari, bolo to však spôsobené aj veľkým odlivom slovenského a českého obyvateľstva. Po druhej svetovej vojne a opätovnom pričlenení Košíc do Československa sa maďarská menšina podielovo aj reálne už len zmenšovala, a to výrazne po výstavbe East Slovakian Iron Works. V súčasnosti sa k maďarskej menšine hlási necelých 7 000 ľudí, čo predstavuje asi 2,6% obyvateľstva.

Sándor Márai (1900 – 1989)

…V Košiciach sa nikdy nehovorilo po slovensky. V severných dedinách, v Ťahanovciach, Kavečanoch a smerom na Hradovú hovorili po slovensky, ale v meste sotva. Mesto malo jeden vonkajší obvod „hušták“, tam žili Slováci, ale vo veľmi malom počte: niekoľko rodín nádenníkov a mäsiarov. Slovenská inteligencia nikdy v meste nežila. Košice boli pod takým slabým slovenským vplyvom, že ten, kto tam vyrastal, sa nikdy po slovensky nenaučil; napríklad pisateľ týchto riadkov tam strávil detstvo, tam chodil do školy a do dnešného dňa sa na neho nenalepilo jediné slovenské slovo, čo úprimne ľutujem, ako každú premárnenú znalosť jazyka… Újság, 22.9.‘33

Ak sa hociakého Košičana opýtate na najznámejšieho košického spisovateľa, určite vám bez váhania povie meno Sándor Márai. Tento autor sa celosvetovo preslávil primárne svojimi románmi, a to hlavne Spoveďou mešťana. Bol však taktiež úspešný novinár v Budapešti a Berlíne; osobou, ktorá ako prvá maďarským čitateľom sprostredkovala diela Franza Kafku. Odsudzoval Horthyho paródiu na Hitlerov národný socializmus, ale aj blížiaci sa stalinizmus pred ktorým ušiel do Talianska a odtiaľ ďalej do USA. Tam po smrti svojej manželky spáchal samovraždu. Košice opustil už ako osemnásťročný, s mestom však zostal spätý naďalej aj prostredníctvom svojich diel ako napríklad Košická pochôdzka. Neskôr bola po ňom pomenovaná základná škola a gymnázium s maďarčinou ako vyučovacím jazykom v krásnej budove jubilejnej školy z roku 1928 na Kuzmányho ulici. Zájdi za roh Zbrojničnej a Mäsiarskej na pár slov so Sándorom – už tam netrpezlivo čaká.

Vodca protihabsburskej vzbury

Istého občana z neďalekej obce Borša zatkli v roku 1700 vo Viedni za prípravu povstania, odkiaľ sa mu však podarilo ujsť do Poľska. Neskôr sa vrátil do uhorskej vlasti s úmyslom začať spomínané protihabsburské povstanie. Ako prvý sa do povstania zapojili jeho roľníci podporovaní žoldniermi z Poľska a neskôr zapojil sa zapojila aj šľachta. Úspešne sa im podarilo obsadiť takmer celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradska. Vodcom celej tejto vzbury bol Ferenc Rákoczi II., ktorý sa v našom meste zdržiaval pomerne často a s veľkou pompéznosťou tu taktiež prijal aj tureckého veľvyslanca. Mesto, ktoré označil za svoje najvernejšie, však musel opustiť z dôvodu potlačenia povstania a uchýliť sa opäť do Poľska, neskôr Francúzska, aby sa až do smrti usídlil v Tekirdağu v európskej časti Osmanskej ríše.

Hrobka Ferenca II. Rákocziho v Dóme sv. Alžbety

Otázku návratu telesných pozostatkov Rákocziho a jeho druhov otvoril už v roku 1862 politik a historik Kálmán Thaly, nestretol sa však s veľkou podporou. Hlavným problémom sa javilo získanie súhlasu od cisára Františka Jozefa I., ktorého predka chcel Rákoczi povstaním zosadiť. Napokon v roku 1904 udelil cisár povolenie, a tak sa mohlo začať s prípravou cesty novej hrobky. Všetko potrebné sa stihlo za dva roky a 29. októbra 1906 boli pozostatky uložené do hrobky v Dóme svätej Alžbety. Slávnosť musela byť skutočne impozantná, keďže smútočný sprievod údajne tvorilo až 100 000 ľudí. Okrem Ferenca sú v hrobke uložení aj jeho matka Ilona Zrínyi, syn József Rákóczi a druhovia Miklós Sibirk, Antal Esterházy a Miklós Bercsényi s manželkou Krisztínou Csáky. Hrobku je možné navštíviť po zaplatení symbolického poplatku v informačnom kiosku priamo v Dóme svätej Alžbety.

Maďarská komunita & divadlo

Napriek tomu, že maďarských spoluobčanov v Košiciach ubúda, bezpochyby patria k najaktívnejšej a najviac viditeľnej menšine. V meste už vyše 60 rokov pôsobí výbor Csemadoku – Maďarský spoločenský a kultúrny zväz na Slovensku. Stále sa aj nájde výrazné množstvo žiakov, ktorých materinský jazyk je maďarský. Nachádza sa tu materská škola, základná škola s gymnáziom Sándora Máraiho a taktiež stredná odborná škola Jozefa Szakkayho, ktorá sídli spolu s divadlom Thália v jednej budove. Je to tak kvôli skutočnosti, že divadelná sála vznikla z niekdajšej telocvične tejto školy. 

Maďarské divadlo začalo písať svoju históriu v roku 1959 vďaka straníckemu rozhodnutiu o založení druhého maďarského divadla na Slovensku (podľa pôvodného plánu sa tak malo stať v Rožňave). O 10 rokov neskôr sa podarilo v Košiciach založiť Divadlo Vox Humana, ktoré však tento názov nemohlo používať kvôli spoločenskej situácii v krajine. Po potlačení reforiem Pražskej jari, okupácii vojskami Varšavskej zmluvy a počiatočnej normalizácii tento názov veľmi pripomínal Dubčekov „socializmus s ľudskou tvárou“. Vox humana je však píšťala orgánu, ktorá najviac pripomína ľudský hlas a taktiež dielo významného rodáka z neďalekého Štósu, maďarského intelektuála a spisovateľa, Zoltána Fábryho. Nový názov pripadol na múzu divadelníctva, Tháliu, ktorý funguje dodnes.

Divadelný súbor nebol nikdy stavaný k tomu, aby pôsobil len na svojej domovskej scéne, a tak hosťuje na južnom Slovensku a v Maďarsku. Zaručene ťa na ich predstaveniach uchvátia nielen výkony hercov, ale aj nádherný interiér tohto najsevernejšieho maďarskojazyčného divadla.

Guláš, perkelt & stovky káv

Ak si už z našich potuliek unavený/á a zastihol ťa hlad, určite neváhaj a navštív reštauráciu Čárda. Csarda bola v svojom pôvodnom zmysle hostinec na samote pri obchodných cestách, kde mohli pocestní napojiť kone, ale aj seba tradičnými maďarskými jedlami a vínom pred ďalšou cestou. V košickej Čarde sa môžeš tešiť na guláše, perkelty a iné delikatesy – každý pracovný deň na Timonova 7.

Po dobrom obede odporúčam dobrú kávu v Kávy sveta – je to útulná kaviareň s pražiarňou, kde bez problémov započuješ maďarskú vravu, a to taktiež od veľmi milej a príjemnej obsluhy. Na stenách je vždy k dispozícii predajná výstava obrazov a v zadnej časti aj knižnica s maďarskou literatúrou. Tip: Hlavná 20 / Beduín a tabaková káva!

text: Ivo Mráz

Zisti viac o maďarskej stránke mesta a spoznaj Košice z neznámeho uhla pohľadu. Najnovší lokálny sprievodca ťa prevedie mestom tak ako ho pozná rodený Košičan iba za 14,90€! Info k predaju tu.

Mohlo by ťa zaujímať