Nemali sme čas ani chuť robiť umenie

Ukrajinských umelcov Marka a Maksyma zastihol začiatok invázie na rezidencii v Košiciach.

Je dôležité nepokračovať v bežnom živote 

Sedíme na podlahe zmäkčenej vankúšmi v ateliéri rezidenčného programu Košice Artist in Residence. Vôkol nás sú vrecia cementu, kusy bublinkovej fólie, papierové škatule a rôzne predmety v procese ich formovania. Dovnútra miestnosti preniká svetlo skorého popoludnia a silný vietor za oknami galérie Šopa takmer nepočuť, keď sa začíname rozprávať o umení a postupoch práce Maksyma Khodaka, 20-ročného umelca z Kyjeva. Často pracuje s témami histórie, kolektívnej a individuálnej pamäte, kritického prehodnocovania sovietskeho odkazu, ale aj súčasnej politickej situácie. Spolu s kolegom – výtvarníkom Markom Chehodaievom strávil dva mesiace na umeleckej rezidencii KAIR v Košiciach.  

Mal si už predtým, než si prišiel do Košíc, svoju živú predstavu o projekte, ktorý tu budeš zhmotňovať? 

Mal som ju. Potom však prišla vojna a stratil som ju. Po pár dňoch v Košiciach som ochorel na covid a nasledovalo desať dní izolácie (možno som to chytil už v Kyjeve, ale ochorel som až po príchode). Potom sme s Markom začali konečne pracovať a pár dní na to začala vojna. Sedeli sme v našom byte, čítali správy 24 hodín denne, snažili sme sa prísť na to, čo sa stalo a nemali sme chuť ani čas robiť umenie. 

Môžeš ma trochu previesť tým momentom, keď ste sa o vojne dozvedeli?

Môj priateľ mi zavolal o 6:00: „Zobuď sa, vojna začala, Ivano-Frankivsk bol zbombardovaný.” Potom som otvoril Facebook, začal scrollovať, zobudil som môjho rezidenčného partnera Marka a povedal mu, čo sa deje. Počas prvých hodín, ktoré boli zvláštnym vákuom, sme sa snažili pochopiť, čo sa práve stalo. 

Dva dni sme sa takmer vôbec nevyspali. Mali sme zapnuté živé vysielanie, telefonovali sme si cez video s rodičmi a priateľmi, kontrolovali správy na Telegrame.

Ako sa následne vyvíjala myšlienka tvojho pôvodného rezidenčného plánu?

Mal som pocit, že som stratil všetky svoje doterajšie nápady, vrátane nápadu chystaného pre Košice, pretože sa mi zdali tak irelevantné v tomto novom svetle, v „novom svete“. Realita je taká silná, že akýkoľvek obraz, ktorý vytvoríte, nedokáže „poraziť“ ani prekonať túto skutočnosť. Mojou prvotnou myšlienkou boli dlažobné kocky s vyrytými logami sovietskych fotoaparátov, ktoré súviseli s ideologickými myšlienkami Sovietskeho zväzu. Pretože vo svojej práci sa často zaoberám sovietskou minulosťou. 

Nedávno som začal uvažovať o možnej revolúcii, ktorú by mohli viesť mladí ľudia. Ako môžu na svojich postsovietskych ruinách vybudovať nový svet. Košice sú navyše aj stredoveké mesto s množstvom dlažobných kociek a monumentov postavených aj v kontexte vplyvu Sovietskeho zväzu. Nemal som až tak veľa voľného času na prechádzky po meste, ale pri jednej z prvých som pri Auparku uvidel pamätník venovaný sovietskej armáde. Čerstvo ho niekto namaľoval žlto-modrou farbou a táto premena sa mi veľmi páčila. Veľa som o tom premýšľal. To ma trochu priviedlo k finálnej myšlienke, ktorú by som prezentoval v Košiciach. 

Nakoniec som teda vytvoril podstavce k pomníkom s tankami, ktoré nájdete takmer vo všetkých ukrajinských mestách, no bez hlavného artefaktu na nich, v podobe pokladničky. To, prečo to robím, má viac vrstiev a súvislostí. Po prvé, keď začala vojna, umelci začali zbierať peniaze svojím umením. Toto je základná reflexia stavu umenia v podmienkach vojny. Táto práca zosobňuje veľa mojich myšlienok o tom, čím je umenie. Ak sa na to pozriem celkovo, umenie je pre mňa estetizácia kapitálu. A pokladnička je presne tým.  

O niektorých formách umenia môže divák okamžite povedať alebo označiť ich za politicky angažované, no pre niektorých ľudí to bude vždy len gesto, pretože si môžu myslieť, že umenie a politika sú izolované sféry. Aj v tvojej predchádzajúcej práci som si všimla, že chceš urobiť umenie politickým nie nejakým pridaným významom alebo prvkom, ale túto „politickosť“ zakomponovať priamo do samotného jadra umenia. Majú teda ľudia vkladať peniaze do týchto pokladničiek? 

Áno. Chcem zbierať peniaze v tejto komplexnej hre. Navrhujem vyzbierať peniaze na ukrajinské umenie a vzápätí sa začne hra „čo je umenie“. V podstate už prispievate na ukrajinské umenie, pretože do umenia vkladáte peniaze. Ak ste rozbili pokladničku, aby ste peniaze vybrali, umenie končí/je zničené, pretože bolo použité ako funkčná vec. Jedným z opisov umenia je pre mňa pojem nefunkčná vec.

Takže ak chcem urobiť umenie hodnotnejším, nesmiem tieto sochy, tieto pokladničky, rozbiť. Ale môže to vyzerať ako podvod – pre ľudí, ktorí darujú – že peniaze nechávam vo vnútri. No musíme si uvedomiť, že keď pokladničku nerozbijem a predám ju s peniazmi vo vnútri, hodnota tohto umenia je ešte väčšia, o množstvo daného kapitálu vo vnútri. Tým pádom sa k ľuďom na Ukrajine dostane viac peňazí. A umenie nebude zničené.

A prečo robím podstavce bez pomníkov? 

Čítal som príbeh, ako v roku 2014 v regióne Donbasu ruskí separatisti ukradli tank z pamätníka a použili ho vo vojne. Do nádrže dali palivo, tank bol vo funkčnom stave. Tanky z pamätníkov teda idú do vojny. História doslova ide do vojny a vedie ju. Pre mňa je táto vojna „vojnou sovietskej minulosti“. Putin vo svojom propagandistickom prejave často spomína, ako chce vzkriesiť veľkú sovietsku minulosť. Takže prázdny podstavec z pamätníka venovaného víťazstvu v 2. svetovej vojne je jasnou metaforou vojny, ktorá sa teraz deje. A tiež je pamätník bez artefaktu pamätníkom, alebo je to len podstavec? V umení podstavec nie je socha. Je podstavec len funkciou alebo je stále umením? To sú možné otázky a trajektórie môjho myslenia.  

V jednej z tvojich prác si rozložil a dekonštruoval sovietsky film spôsobom, že si z neho vytvoril znôšku abstraktných a neurčitých obrazov. Na Ukrajine, po revolúcii dôstojnosti, prišiel do platnosti zákon, ktorý hovoril, že všetky sovietske pamätníky alebo iné znaky z tohto obdobia by mali byť odstránené z verejného priestoru. Tento proces si označil ako nezdravý, pretože pokus o vymazanie tohto dôležitého obdobia z vašej histórie môže viesť k jeho opakovaniu. 

Pre mňa je to, čo sa teraz deje, v skutočnosti isté opakovanie. Nemali by sme tie pamätníky ničiť, musíme ich len začať „vlastniť”. Rusi tieto sovietske pamätníky používajú na svoju propagandu. Rusko chce okupovať všetku sovietsku minulosť, ale tá je aj naša. Je to aj minulosť iných nezávislých krajín, ktoré boli predtým súčasťou zväzu. Musíme to kriticky prehodnotiť a povedať, že je to aj naša súčasť kultúry.

Ak sa mládež pokúsi preniknúť hlbšie do tohto odkazu minulosti a prehodnotiť to, čo v nás zanechala, niektorí príslušníci staršej generácie môžu mať rôzne názory – niektorí sú radi a niektorí si možno povedia, že s tým nemáte nič spoločné, že ste v tom nežili. 

Nezaznamenal som žiadne negatívne reakcie. Na Ukrajine je to chúlostivá téma. Nie je to zakázané, ale nie je to docenené. Všetko s nejakými ľavicovými myšlienkami vyvoláva podozrenie, že ide o „ruku Kremľa“. Ak poviete, že ste ľavicoví, niektorí ľudia na Ukrajine vám povedia, že ste hlúpi, pretože im to pripomína represiu, ku ktorej došlo v sovietskej ére. V západnej Európe sú moderné ľavicové myšlienky bežné, ale na Ukrajine máme túto traumu. Takže som sa snažil premýšľať o tom, ako využiť ľavicové myšlienky k revolúcii, k tomu, aby som vybudoval lepší svet v tomto postsovietskom kontexte. A ako na to využiť silu zostarnutých inštitúcií. 

A naozaj, mladšia generácia je viac ľavicová. Ak sa pozriete napríklad na TikTok, mladí ľudia tam propagujú niektoré ľavicové myšlienky, hovoria o klimatických zmenách, poukazujú na to, ako sa kapitalizmus stáva každým dňom absurdnejším. 

Áno, je dôležité rozlišovať medzi rôznymi odtieňmi ľavice, rôznymi teóriami a ich získanými nánosmi. Máte veľa priateľov, ktorí sa snažia vytvoriť „novú Ukrajinu“? Znie to skoro ako fráza, slová príliš veľké, ale viem, ako si to myslel. 

Ľudia na Ukrajine sú skutočne politicky uvedomelí a aktívni, keďže v súčasnom kontexte nemôžete nebyť politickí. Naozaj každý deň myslia na lepší svet. A s vojnovou situáciou mnohí z nich len čakajú, kým dostanú šancu doslova obnoviť novú Ukrajinu, ktorá bola zničená. Mal som pár diskusií so staršími umelcami, ktorí hovorili, že nová generácia je v porovnaní s nimi apolitickejšia. V niektorých ohľadoch je to pravda. Ale myslím si, že mladí ľudia len majú problémy s tým, ako prejsť od teórie k praxi. Svojimi prácami by som ich chcel motivovať k politickému gestu, inšpirovať ich, ako môžu to, čo milujú, pretaviť do politickej akcie.  

Viete si predstaviť robiť apolitické umenie? 

Pre mňa je apolitické umenie nezmysel. Umenie vždy existuje vo verejnom priestore. Aj keď ho nikto nevidí. A verejný priestor je doslova politický priestor. Niektorí moji priatelia, umelci, sa vo svojej tvorbe vyrovnávajú so svojou vnútornou traumou a tak ďalej, je to teraz takmer trendom, ale pre mňa je to bizarné. Najmä ak sa trochu zamyslíte nad peniazmi, ktoré sa použijú na tvorbu nových diel. Najčastejšie používame peniaze daňových poplatníkov. Všetky granty od vládnych inštitúcií sú v podstate dane.  

Je to tiež môj pokus pretaviť môj teoretický systém do praxe. Premýšľam nad tým, ako urobiť politické umenie schopné zmeniť svet. A ako môže byť umenie politické samo o sebe a nielen používať umenie ako jazyk na komunikáciu politických gest.  

V jednom zo svojich diel si použil končatiny ako spôsob zobrazenia územia. Amputácia končatiny rovná sa amputácii územia. Došlo k tomu Putinovým konaním nielen na Ukrajine (Krym), ale aj v Moldavsku či Azerbajdžane. A keďže je amputácia ruky alebo nohy traumatický zážitok, musíme sa prispôsobiť novému spôsobu života, novým pocitom. Pýtal si sa, či je život možný bez protetiky alebo či budú vznikať nejaké fantómové bolesti. Robil si z tohto projektu výstavu? 

Pracujem rýchlejšie, než stíham mať výstavy (smiech). Mám veľa prác, ktoré neboli nikde zobrazené. Ale áno, toto dielo vzniklo v roku 2019 a nechcem povedať, že bolo nejakým spôsobom prorocké. Tento pocit života bez niektorých vašich častí bol vo vzduchu už 5 rokov. Len som zdokumentoval tento pocit a navrhol začať dialóg, ktorý by sa mohol zaoberať týmito otázkami.  

Je pre teba dôležité zapojiť ľudí? Pracoval by si aj bez kontaktu s vnímateľom alebo je tento kontakt kľúčový, pretože v tom momente, momente zverejnenia, sa mení na politický akt? 

Pre mňa svojím spôsobom divák nie je až taký dôležitý. Takmer všetky galérie sú teraz po invázii prázdne. Niektoré sú dokonca zničené, bez stien. Snažím sa to reflektovať, to robenie umenia pre prázdny priestor galérie. Ale o takýchto podmienkach umeleckých priestorov na Ukrajine som veľa premýšľal aj pred vojnou. Mal som totiž chvíľu pocit, že umenie nikoho nezaujíma. 

Nepozerám sa na umenie ako na prácu. To však neznamená, že by mi na pracovných podmienkach nezáležalo. Len sa snažím rozmýšľať o tom lepšie. Na Ukrajine za umenie nedostávate vysoké platy, takže v skutočnosti nič nezmení, či ho ukážete v priestoroch galérie, alebo ho urobíte pre seba. Teraz sa zaoberám tým, ako môže byť umenie politické, aj keď ho nikto nevidí. Ako môže byť silou podnecujúcou zmenu? Chcem zničiť tú obvyklú logiku pre politické umenie: umenie – divák – divák vytvára politické gesto.

…a teda či je možné preskočiť diváka a možno priamo zmeniť nejaký zákon? 

Dúfam. Aspoň sa snažím navrhnúť nejakú teóriu, ktorá môže pomôcť predstaviť si to. 

Propaganda, konzum, dedičstvo industrializácie a škody, ktoré zanechalo v kontexte klimatických zmien. Okrem týchto tém si však pracoval aj s témou olichargov a ich funkciou na Ukrajine. Mnohí z nich sú známi aj financovaním vzdelávania, umeleckých výstav, niekedy sú vnímaní ako dobrí filantropi. A tak si zorganizoval súťaž v kreslení, v ktorej mali nakresliť svojho obľúbeného oligarchu.

Tento projekt odráža moje skúsenosti z detstva. Vždy som bol ako dieťa zapojený do nejakej zvláštnej súťaže organizovanej politikmi alebo nejakými súkromnými spoločnosťami. Aj boj s oligarchiou na Ukrajine pokračuje už mnoho rokov. Keď som vyrastal, znova a znova som počul tie isté mená a aj dnes majú moc. Takže môj projekt bol jednoduchý. Organizoval som súťaž detských kresieb na tému „Môj obľúbený oligarcha“. V podstate som teda očakával, že deti nakreslia rôznych oligarchov a dostanú ceny. 

Mojou stratégiou bolo, že som nepovedal, že oligarchov kritizujem, len som povedal, že sú cool, a svoje skutočné úmysly som prezradil až po skončení súťaže. 

Nečakal som, že sa tento projekt stane svojím spôsobom tak škandalóznym. Trochu som sa bál, keď sa u nás stal virálnym. Dostal som od ľudí veľa negatívnych reakcií – čo je ale dobré znamenie – že neschvaľujú úlohu oligarchov v dnešnej spoločnosti. Nakoniec som dostal asi 30 kresieb od detí z celej Ukrajiny. Víťazi získali vtipné ceny – Monopoly, falošné peniaze, falošné Rolexky, malé modely Mercedesu, model ropného vrtu. 

Je smutné, že oligarchovia naozaj robia takéto súťaže. Až keď som pracoval na projekte, zistil som, že pred časom robil podobnú súťaž Rinat Achmetov, najbohatší človek na Ukrajine. Nazval ju „Veľký človek s veľkým srdcom“, čím myslel seba. Dostal som nejaké kresby z druhej ruky, ktoré boli nakreslené práve na jeho súťaž. Bol tam Rinat s veľkým ľudským srdcom v rukách, vystupujúci ako nejaký Praboh.

Rozrušili ťa negatívne a niekedy vyhrážajúce správy a komentáre? 

Nie, bol som len unavený a možno som sa na chvíľu trochu bál. 

Urobili ste s Markom aj udalosť s názvom Ukrajinské meme sily.

Videl som článok v New Yorkeri, ktorý túto vojnu nazýva prvou TikTok vojnou. A TikTok je plný mémov. Naozaj, ak Ukrajinci vidia príležitosť premeniť nejakú situáciu na mémy, tak to urobia. A je to totálne šialenstvo, vidíte ruských vojakov točiacich sa na TikTok v tankoch, Ukrajincov vyrábajúcich mémy alebo zranené dievča v nemocnici, ktoré navštívil Zelenskyj, a radostne mu povedalo: „Ovládli sme TikTok, všetko je v ukrajinčine!“

Áno, vlastníme TikTok, povedal jej. To zranené dievčatko z toho bolo také šťastné.  

Aké sú tvoje pocity pred návratom na Ukrajinu? 

Zatiaľ sa nevraciam, idem do Budapešti na ďalší umelecký pobyt, potom do Záhrebu na jeden malý program a potom, tak to cítim, asi pôjdem na Ukrajinu. Ale nie som si ešte istý. Vojna mi na fyzickej úrovni nepripadala skutočná, takže je ťažké povedať, či dokážem žiť pod pokračujúcimi útokmi a strelami. Keďže sa to začalo, keď sme boli už tu v Košiciach, videli sme to len z obrazoviek. 

V telefóne máte obrázky vedľa budov, ktoré už neexistujú, už tam nie sú. Viete, že je to pravda a toto je realita, ale nemáte emócie. Môj mozog moje emócie uzamkol, aby som sa zachránil. Je pre mňa dôležité vrátiť sa. Všetko mi chýba a mal by som tam byť. Dôležité je nepokračovať v bežnom živote. Normalizácia v tejto situácii naozaj nepomôže. Kyjevská oblasť je bez jednotiek, ale vojna sa ešte neskončila a v návrate na Ukrajinu ešte stále tkvie nebezpečenstvo, vzdušné útoky pokračujú.

Moje vlastné problémy sa mi zdajú byť malé a nateraz nedôležité. A moje umenie tiež.

Presúvame sa do exteriéru. Vonku je dosť chladno, ale slnečno, keď kráčame s Markom, s ktorým máme úplne iné prostredie a situáciu na zhováranie sa. V rýchlom pohybe smerom na Kováčsku ulicu, fotenie na Uršulínskej, skúšanie správnej pózy na zachytenie vhodného svetla, autá nás míňajú a do našich slov sa vplieta zmes zvukov, hlukov a ticha. Neporiadok, hovorí Mark pokojne, s jemným úsmevom.  

Mark (* 1997, Kyjev), ktorý tiež strávil 2 mesiace na rezidenčnom pobyte v Košiciach, je ukrajinský multimediálny umelec, ktorý momentálne študuje vo Viedni. Zaujíma ho, ako spolujestvuje všeobecný kontext vecí vedľa osobnej skúsenosti a vo svojich často performatívnych projektoch spolupracuje s inými umelcami a divákmi.  

Sme na ceste umiestniť predmety, ktoré našiel na uliciach, predmety, ktoré niekto stratil – rukavicu, topánky, gumičku do vlasov. Mark však nejde inštalovať pôvodné artefakty, ktoré našiel, ale ním vyrobené repliky v podobe sochy.

Vo svojej umeleckej praxi pracuješ najmä s priestorom a vzťahmi v priestore, prostredníctvom ktorých rozvíjaš svoje kľúčové témy prítomnosti a pamäti. Môžeš mi povedať viac o tomto projekte, v ktorom sa práve teraz doslova presúvame k záverečnej fáze? 

„Upozorňujem diváka na predmety — veci, oblečenie — ležiace na uliciach Košíc. Pracujem s konceptom straty a simulujem istý mechanizmus uchovávania pamäte v kontexte verejného priestoru. Zbieranie nájdených odevov či predmetov, a následné umiestňovanie takzvaných pomníkov. Sôch v ich reálnej životnej veľkosti z betónu na to isté miesto, kde som ich našiel.“   

„Kvety? Znie to podobne ako ukrajinčina, kvity,“ Mark ukazuje na nápis kvetinárstva a číta ho. Áno, znamená to to isté, kvety, usmievame sa.  

„Aké tri slová ťa napadnú v súvislosti s tvojím pobytom v Košiciach? Keby si zavrel oči…“  

„Spadol by som.”  

„Veľká pravda,” musím súhlasiť, pretože pri rozprávaní aj naďalej rýchlo kráčame, ale teraz sa už aj nahlas smejeme.  

„Ale jedno slovo, ktoré mi napadá, by bolo určite neporiadok, chaos. Nielen kvôli aktuálnym udalostiam. Neporiadok bol súčasťou môjho života aj predtým. Úplne to vystihuje aj moju osobnosť. A osobnosť sa potom premení na spôsob práce.“  

A aké sú tvoje pocity zo skutočnosti, že si bol tu, keď sa vojna začala?

Vojnu vnímam cez obrazovku a cez bezpečnú vzdialenosť, cez telefonáty a rozhovory, nie cez udalosti samotné. To je dôvod, prečo som stále ešte len v procese snahy pochopenia toto, aká je moja miera zapojenia. Ten predel alebo gradient od diváka k účastníkovi. Na jednej strane som súčasťou kontextu. Som ukrajinský občan a som hrdý na svoju krajinu.  

Na druhej strane som nemal také skúsenosti ako ľudia, ktorí sú v konfliktných oblastiach, alebo ľudia, ktorí utekajú pred nebezpečenstvom alebo bránia krajinu. Moje vlastné problémy a veci sa mi zdajú byť dosť malé a nateraz nie sú dôležité. A moje umenie tiež.   

Aký zvláštne a zásadne definujúci moment – ​​miesto alebo kontext, v ktorom sa človek nachádza, keď sa deje niečo zásadné. Ale či už doma alebo v zahraničí, niečo prežívate kolektívne…  

Každý Ukrajinec sa momentálne niečím zaoberá a snaží sa robiť správne rozhodnutia alebo závery. Myslím si, že túto skutočnosť je dôležité zdôrazniť. A verím, že to funguje bez výnimiek. Ľudia, ktorí sú v ozbrojených silách, ľudia, ktorí pokračujú v práci v továrňach a ľudia, ktorí sú mimo Ukrajiny a organizujú protesty a akcie… 

Majú rovnaké ciele, pretože sme jednotní ako nikdy predtým, a všetci pracujú na víťazstve a na šírení pravdy. Je to môj dojem a vyznieva to dosť idealisticky, ja viem. Viem si predstaviť, že odpoveď by mala byť komplexnejšia a asi to nie je také jasné, ale verím tomu a nechcem si túto víziu zničiť.  

Včera si bol vo Viedni, keďže študuješ na kadetre site-specific umení, teda umeleckých diel špecifických pre dané miesto a daný priestor. Bola táto oblasť niečím, čoho význam pre seba si si uvedomil v priebehu času, možno počas štúdií v Kyjeve?

Mal som dojem, že veľa mojich projektov je site-specific. Ale vnímam, že termín a samotná oblasť nie je pre mňa príliš stabilná, myslím, že je to rozsiahly pojem a môže zahŕňať rôzne prístupy a prvky. Ale keď som videl túto fakultu, prekvapilo ma to, nevedel som, že na to môže byť samostatná fakulta. 

V tom čase som už skončil magisterské štúdium na Ukrajine, takže som mal veľa študijných skúseností, ale v zlom slova zmysle. Pre mojich profesorov a profesorky na Ukrajine bol ich osobný vkus skutočne dôležitý a to, aby študentské práce zodpovedali práve ich vkusu, bolo takmer jediným relevantným základom a hodnotením pre túto školu. 

V Angewandte (mojej univerzite) je možné všetko. Každý má, pravdaže, svoj vkus, ale nemalo by to byť jediné kritérium, a ani nie je. Akceptovanie rôznych uhlov pohľadu. A mám pocit, že toto mám vo Viedni.    

Máme tendenciu meniť vnímanie, perspektívu aj pocity ohľadom našich predchádzajúcich prác. Či už smerom ku kritickejšiemu alebo nostalgickejšiemu pohľadu, k uvedomení si nových záverov. Môžeš ma preniesť do času projektu, ktorý je ti srdcu blízky aj teraz, po nejakom čase?  

V skutočnosti to nie je projekt, ale len jedna fotografia, ktorá vo mne práve teraz prebúdza množstvo dôležitých spomienok. 12. 06. 2021. Pozval som všetkých svojich priateľov, aby sa s mojou izbou prišli ku mne rozlúčiť, pretože sa sťahujem. Pozval som iba ľudí, ktorí boli predtým v tejto miestnosti mojimi hosťami (55-60 ľudí). Prišlo okolo 25 ľudí. Chýbajú mi priatelia, chýba mi domov, momentálne mi chýba relatívne pokojný čas. Celkom jednoduché.

Rezidenčný program Košice Artist in Residence bol súčasťou podujatia Prepájanie kultúry s financovaním pre budúce slovensko-nórske projekty organizovaného Creative Industry Košice v spolupráci s Urban Space Lab v rámci iniciatívy Slovensko-nórske kultúrne spájanie podporenej Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Grantov EHP a Nórska.

Podujatia sa zúčastnili: Haidi H. Al-Juboori konzultantka krajského zastupiteľstva Vestfold a Telemark, Joanna Magierecka docentka drámy a divadla, Univerzita juhovýchodného Nórska, Anna Mária Trávničková zo Šopa Gallery a KAIR Košice Artist in Residence a Tor Erling Naas ilustrátor, spisovateľ, hudobník.