Pomôže spojenie vedy a umenia človeku v budúcnosti? Odpovedá multimediálny umelec Boris Vaitovič

Text: Nikolas Bernáth, foto: Tibor Czitó

Boris Vaitovič je multimediálny umelec, pedagóg a hudobník. Pôvodne chcel byť výhradne maliarom, vydal sa však do sveta nových médií a digitálneho umenia. Pravidelne spolupracuje s vedcami a profesionálmi v iných oblastiach. Strávil rezidenčný pobyt vo Fakultnej nemocnici, kde spolupracoval priamo s pacientmi. Borisa sme stretli v DIG Gallery pri jeho diele, ktoré pripravil pre tohtoročnú Bielu noc. V rozhovore hovorí o samotnom diele i širšie o výzvach umenia a vedy pre človeka v budúcnosti.

Stojíme pred tvojou inštaláciou, ktorú si pripravil pre tohtoročnú Bielu noc. Skús priblížiť, o čo ide.

B: Je to holografický projektor, systém na fiktívne zhmotnenie dvojrozmerného priestoru v priestore trojrozmernom. Principiálne je to pre mňa výzva, keďže ako maliar sa snažím o to isté. Aktuálne sa ale nevenujem plošnej maľbe, ale plošnosť využívam práve na vybudovanie ilúzie priestoru. Druhá línia, ktorú sledujem, je taká hra. V momente, keď je ilúzia takmer dokonalá, keď už človek má pocit, že rozumie priestorovým vzťahom, vkladám tam prvky, ktoré priestor anulujú. Samozrejme to prešlo fázami rôznych prototypov. Mali sme i problémy s výkonom projektora, odrazom svetla, ktoré prechádzalo skrz sklo bez odrazu, takže vôbec to nie je niečo ready-made. Je to dosť citlivo kalibrované. V tejto 2×3 metrovej verzii to váži asi 150 kíl. Je to veľmi ťažké, veľmi krehké a veľmi náročné na akúkoľvek manipuláciu, pričom každá odchýlka je fatálna pre výsledný vizuálny vnem.

Vravíš, že si pôvodom maliar. Ako si sa však dostal k novým médiám?

B: Určite. Spočiatku som v podstate nemal ambíciu zaoberať sa ničím okrem maľby. Bral som to tak, že to bol môj detský sen, byť maliarom, a robil som všetko pre to, aby som sa k tomu dostal. Prv, než som došiel k novým médiám, prvé filmy som strihal ešte z VHSky, na kolene. Od začiatku som cítil, že ma baví robiť s numerickými vecami, počítať a robiť rôzne veci okolo toho. A tak som sa do toho pustil popri maľbe. Vždy som rád fotil a hneď, keď bolo možné začať niečo točiť, tak som túto možnosť využil. Som veľmi vďačný Dušanovi Zahoranskému, Vladovi Beskydovi, ktorí ma v tom od začiatku podporovali. Kým som na škole skončil maľbu, mal som už za sebou niekoľko mediálnych inštalácií, a potom som už cítil, že tá moja ambícia bola nasmerovaná niekde ďalej a začal som sa zaoberať interaktivitou. Najprv na takej analógovej úrovni. Začal som využívať theremin, teda niečo, čo reaguje na prítomnosť človeka zvukom, ale potom postupne začali prichádzať senzory, hlavne infra, USG, potom neskôr kinect a podobne.

Bol som nútený začať sa zaoberať kódom, aby som vedel tieto zariadenia ovládať. V prvom rade to znamenalo mikrokontroléry a Arduino. Potom som sa v rámci komunity na Slovensku pripojil k ľuďom, ktorí sa zaoberali softvérom Pure Data. Bolo to myslím v roku 2009, keď som si cez Vianoce sadol, prvý krát zobral do ruky manuál „loadbang“ a začal som robiť prvé Data Flow testy. Odvtedy sa tým zaoberám a vidím, že aj študentov to baví, a že to má na košickej pôde odozvu. Celkovo si myslím, že viacerých študentov na fakulte to naštartovalo novým smerom, takže vnímam to veľmi pozitívne.

Košice nedávno získali titul UNESCO Creative City of Media Arts. Je v meste potenciál rozvíjať mediálne umenie?

B: Vo všeobecnosti si myslím, že Košice sú tak plné informačných technológií, IT-čkárov a firiem, ktoré sa tým zaoberajú, že sme naozaj na TOP európskej úrovni rozvojom i priamo prototypizáciou. Takže určite áno. Neviem, či je to až tak hlboko vžité medzi bežným obyvateľstvom, ale stále sa zlepšujú navigačné systémy, električky, autobusy, všetko to začína byť integrované. Začíname sa blížiť k fenoménu „smart cities“. Veci, ktoré sa naštartovali v roku 2013, keď sme boli EHMK, sa v mnohom prejavujú až teraz. Dostavil sa tzv. efekt prelievania, čo znamená, že stále sa tu niečo ako keby preleje do kultúrnej sféry. Toľkokrát sa udialo, že i to, čo možno priamo nesúviselo s mediálnym umením, sa nejakým spôsobom dotklo médií a verejnosti, že ak si to zosumarizujeme, myslím si, že jednoznačne sme na tom veľmi, veľmi dobre.

A čo naše možnosti osloviť zahraničie?

B: Ja som napríklad robil taký hudobný nástroj z jednobunkových organizmov, ktorý bol vybratý na Európsku noc výskumníkov, na 10. výročie do Bruselu. Bolo tam 31 top ľudí z celej Európy. Každá krajina si vybrala niekoho, kto ju bude reprezentovať a zhodou okolností vybrali aj môj exponát. Myslím, že to trochu svedčí o tom, že niekde aj vo vedeckej obci tu rastie podhubie a je to niečo trošku iné, kreatívnejšie. Je tu rozsiahla štruktúra Slovenskej akadémie vied, ktorá má špičkové laboratóriá v oblasti výskumu vesmíru, nízkych teplôt, atómové mikroskopy. Okrem CERNu tu máme skoro všetko☺, takže je to úplne super a myslím si, že Košice sú vhodná platforma na rozvoj.

Sú to skutočne dva svety, jeden technologický a druhý umelecký. Nie je však výzvou skutočne ich prepojiť?

B: Deje sa to, len možno trošku pomaly. Sú tu mnohé veci, ktoré sa ešte pred pár rokmi ani nedali realizovať, pretože neboli možné vzhľadom na technologické alebo aj komerčné obmedzenia. Veci, ktoré dnes stoja 25 eur, stáli pred štyrmi rokmi 150 eur, a keď je zrazu treba kúpiť 300 škatuliek, tak je to problém.

Teraz sme tu v lete mali jednu veľkú európsku konferenciu WIRE — „Week of Innovative Regions in Europe“ a vyrobili sme tam s Jakubom Pišekom taký responzívny hardware, kde každý účastník mal odznak — svetielko, ktoré reagovalo na to, ako vyplnil vstupný formulár a ako ďalej reagoval na dianie na konferencii. Svetielko menilo farbu. To znamená, že sa stretlo 200 ľudí z celej Európy, ktorí sa viac-menej nepoznali, ale podľa toho farebného kódu, ktorý sa im generoval na základe odozvy zo servera, vedeli, že tí, čo majú podobnú farbu svetielka, sú názorovo k sebe blízko. Vedeli, či sú orientovaní komerčne, ekologicky, prosociálne a podobne.

Sme vo svete fakt širokých možností. Veľmi sa teším na to, keď sa rozbehnú nanoštruktúry. Odhaduje sa, že potrebujeme ešte 15 až 20 rokov, kým to nejako dokážeme regulovať a možno potom zaniknú všetky problémy s umelými orgánmi. Pre výtvarníkov je svet nových médií svetom otvorených možností. V klasickom médiu, akým je napríklad fotografia alebo nedajbože maľba, od chvíle, keď začnem na čomkoľvek robiť, sa to na niečo podobá, okamžite to má vzťah k niečomu, čo niekto niekedy urobil. To samozrejme neznamená, že už to nie je výzva, alebo, že to už netreba robiť.

Minulý rok si bol na rezidenčnom pobyte v nemocnici. Pracoval si priamo s pacientmi, čo ste tam spolu vytvorili?

B: Bol som oslovený tímom Creative Industry Košice na spoluprácu so sférou, do ktorej sa bežný výtvarník nedostane. Vzhľadom na charakter mojej predošlej práce mi navrhli, či by som nechcel vstúpiť do rezidencie na rehabilitačnom oddelení Fakultnej nemocnice. Samozrejme som to privítal a bolo to veľmi, veľmi zaujímavé. Začiatok bol veľmi ťažký, pretože oni vlastne nemali žiadnu predstavu o tom, ako môže nejaký výtvarník funkčne vstúpiť tam, kde sa vyžadujú odborné znalosti v oblasti fyzioterapie a podobe. Zhruba po mesiaci diskusií sa to vyjasnilo, zhodli sme sa na parametroch toho, čo je možné, vybrali sme cieľovú skupinu, typ a rozsah pohybov. Na základe informácií od sestier a od pani primárky Dziakovej som začal rozmýšľať nad tým, ako vytvoriť vizuálne rozhranie. Samozrejme, moja pozícia výtvarníka mi umožňovala vytvoriť niečo audiovizuálne, interaktívne, teda všetko to, čo ma baví a čím som sa chcel zaoberať.

Pospájal som si v hlave emócie, zvážil svoje limity a stanovil si priority. Snažil som sa pacientov zaujať, nejako ich vytiahnuť z apatie. Je veľmi ťažké vžiť sa do psychickej situácie človeka po mozgovej príhode, ktorý zo dňa na deň neovláda jednu alebo dve končatiny. Celé som to poňal viac ako sociálnu než ako výtvarnú výzvu. Hľadal som logické prepojenia. Boli tam niektoré špeciálne pohyby, na ktoré neboli prakticky žiadne iné možnosti rehabilitácie, tak som si ich zobral za svoje. Rozhodol som sa riešiť to, čo naozaj chýba, čo treba. Keď bolo napríklad potrebné, aby pacient robil pohyb hore a dole špičkou nohy, prirodzene som v tom obraze hľadal niečo, čo mu bude daný pohyb pripomínať a umožní mu to ovládať nejaké vizuálne alebo akustické prostredie.

S postupujúcou prácou na tomto projekte sa objavovali rôzne komplikácie, hardvérové aj programátorské. Trebárs celé to zapisovanie do databáz, aby sa cvičenie dalo vyhodnotiť, aby to lekár videl graficky zrozumiteľne. Nielen aby pacienta potľapkal po pleci, že dobre ste si pocvičili, ale aby aj naozaj bol nejaký záznam o tom, ako sa ten pacient zlepšuje. Senzory, ktoré som nakoniec vyrobil, neukazujú len to, ako sa pacient zlepšil pri cvičení na mojom zariadení, ale zároveň poskytujú informácie o celkovom zlepšení aj vďaka ostaným rehabilitačným procedúram na oddelení. Pretože úspechom je zdravý človek alebo aspoň zlepšenie v porovnaní s pôvodným stavom. Takže aj keď je to hravé a príťažlivé, v pozadí je tvrdá matematika a číselne je to presne vyhodnotené.

Lekári si vzali svoje dáta a pre pacientov to bolo minimálne spestrenie ich bežnej rehabilitácie. Čo si si ale od nich napokon vzal ty ako autor?

B: Úctu a rešpekt pred prácou fyzioterapeutov, lebo fakt to nie je ani príjemné ani pekné a asi si neviem predstaviť, že by som to robil. Žiť normálny život mi zrazu pripadalo ako luxus. Tiež bolo veľmi príjemné, že ľudia sa dostali do „stavu hrania“ a tým pádom im mizla mrzutosť z pohľadu, prichádzal úsmev na tvár a to bolo pre mňa to najúžasnejšie. Vyčariť úsmev na tvári ochrnutého človeka  –  to je úplne super.

Názory na úlohu vedy a technológií v budúcnosti sa rôznia a niektoré nie sú úplne prajné voči ľuďom. Ako to vidíš ty?

B: Ja si myslím, že globálne človek ako bytosť, my všeobecne, nie sme v porovnaní s ostatným stvorenstvom vhodní na nič. Nemáme pazúry, nemáme srsť na to, aby nás hriala, nemáme krídla, aby sme mohli lietať. Napriek tomu „všetko“ ovládame, ale mám pocit, že de facto nám žiadne prostredie nie je prirodzené. Sme odkázaní robiť si rukami nástroje, pretože s tými rukami nedokážeme nič, teda snáď okrem umenia, z čoho sa zase ešte nikto nenajedol. Myslím si, že naša prirodzená dispozícia je využívať mozog. Preto sú naše ruky a nohy také, aké sú, preto tá naša nešťastná vzpriamená poloha a bolesti chrbtice. To všetko svedčí o tom, že my proste nie sme bytosti hodiace sa na tento svet. Ak máme existovať, sme odkázaní tento svet používať za prítomnosti intelektu. To nie je niečo, čo môže stagnovať. Nemôžeme očakávať, že sa raz dostaneme na nejakú absolútnu úroveň a budeme ako nejakí Naviovia z Avatara žiť šťastne v jednote s planétou. My sme odkázaní na to, aby sme proste išli dopredu a zdá sa, že celá technika je jedným zo sprievodných javov, stále sa zdokonaľuje, stále je menšia, rýchlejšia, už sa blížime k rýchlosti synaptických prepojení a podobne. Nevidím v tom nič neprirodzené. Je to súčasť našej kultúry. Vidím hendikep v tom, ak technológiu objavíme skôr, než pochopíme jej dopad na náš morálny status alebo jej ekologické následky, ale verím, že tak, ako dokážeme využívaním technológie svet zhumpľovať, tak ho budeme vedieť aj nejako stabilizovať.

Aká by mala byť úloha umenia v budúcnosti?

B: Robili sa rôzne výskumy, ktoré chceli zistiť, aký je rozdiel medzi človekom a tým ostatným tvorstvom. Najprv sa zamerali na reč, no zistilo sa, že delfíny majú niekoľko komunikačných znakov, frekvencií. Rovnako že slony trúbia do zeme, keď zistia, že prišli k delte, ktorá je vyschnutá. Takže sa zistilo, že komunikácia je málo na to, aby sa na jej základe ľudstvo vymedzilo. Základný rozdiel medzi človekom a ostatným stvorenstvom sa ukázal v tom, že človek hromadí kultúrne informácie. To znamená, že ja ako maliar nemám problém nadväzovať na nejaké veci, ktoré tu boli pred 100 rokmi. Že sa môžem poučiť z Picassa, Michelangela a všetko je to v podstate dostupné, všade je schovaný nejaký odkaz. Napríklad v knihách, prostredníctvom ktorých sme schopní kultúru kumulovať naprieč časom. Niekedy to trvalo generácie, kým sa urobil objav a dnes ľudia vedia akoby celý poznaný svet pochopiť za pár rokov. To znamená, že moment zrodu kultúry je ten, keď u človeka nastala sebareflexia, keď na seba prestal nazerať ako na tvora, ktorý je hladný a začal na seba nazerať ako na tvora, ktorý za sebou potrebuje niečo zanechať a rozvíjať to v nasledujúcej generácii. Som absolútny fanúšik kultúry a všetkého kultúrneho, pretože si myslím, že to je jediná cesta pre človeka. Človek po inej ceste ani nikdy nešiel, len si to nevie nahlas priznať. Často sa zdá, že naša budúcnosť je v niečom inom, ale je to len o kultúre.

Chcete sa dozvedieť viac o mediálnom umení, najnovších technológiách či inováciách? Navštívte festival a konferenciu Art and Tech Days spolu s Invisible Hotel
Viac na: www.atdays.sk


Mohlo by ťa zaujímať