Pricestuj na svätojakubskú púť do Košíc. Do európskej siete patríme aj vďaka miestnej výtvarníčke

Interview

Známa nielen v Košiciach ale i v zahraničí, Andrea Čepiššáková si svojimi dielami získava pozornosť verejnosti už desiatky rokov. Ako budúci partner Invisible Hotel prispeje svojou tvorivosťou aj do Welcome packu, ktorý čaká každého hosťa ktorejkoľvek z piatich ponúkaných izieb. My sme ale Andreu chceli vidieť z inej, tej nepoznanej stránky. V nasledujúcom rozhovore preto odkrýva tvár v role pútnika a svoje prístupy k alternatívnemu vzdelávaniu detí. Spoznaj Andreu v inom svetle.

Text: Nikolas Bernáth, Andrea Petrovčinová, foto: Viktória Janov


Andrea, sme v tvojom ateliéri, obklopení množstvom kníh, obrazov a iného. Čomu sa vlastne venuješ?

Myslím si, že každý človek je svojím spôsobom taký putujúci tvor. Pri prepájaní profesie a všedného života je dôležité udržiavať rovnováhu. Každý deň je pre mňa o hľadaní balansu, ako jazda na bicykli. Musím neustále vyvažovať rolu gazdinky v domácnosti, matky a zároveň kreatívnej bytosti. V poslednej dobe intenzívne spolupracujem aj so sestrou Máriou, ktorá žije v Mníchove. Ukončila štúdium na akadémii umenia a rozbehla výborný ateliér. Podobne ako ja, vlastnú tvorbu svedomito vyvažuje s výchovou detí.

Takže si naraz pútnikom, matkou a umelkyňou.

Putovanie sa pre mňa stalo naozaj zásadným zmyslom, a to najmä odkedy sme pred šiestimi rokmi boli prvýkrát s mojím mužom na púti do Santiago de Compostela. Odvtedy som túto cestu prešla ešte dvakrát. Pred dvoma rokmi sa nám taktiež podarilo otvoriť Svätojakubskú cestu aj v Košiciach, a to z Dómu sv. Alžbety na Levočskú horu. Košice boli od stredoveku pútnickým mestom, o čom málokto vie. Za Rakúsko-Uhorska sem putovali uhorskí králi. U nás sa však predstava putovania spája s organizovaným zájazdom a ,,šnicľami’’, kde nás autobus odvezie priamo na miesto a tam si to chvíľu ,,odšliapeme”. No je tu aj možnosť vybrať sa na cestu osamote, len tak s batohom na chrbte. Človek sa stíši a hľadá sám seba. Koexistuje, nachádza prieniky s prírodou, ľuďmi, v tichosti a spomalenosti.

Na púť do Santiaga de Compostela ste sa teda vybrali s úmyslom zorganizovania púte na Slovensku?

Nie, šli sme nezávisle od tohto plánu. Vraví sa, že sú tri hlavné pútnické miesta na svete. Ten, kto chce spoznať cirkev, putuje do Ríma. Kto hľadá Krista, putuje do Jeruzalema a kto chce nájsť seba samého, ide do Compostely. Paulo Coelho tiež spomína často Santiago de Compostela vo svojich knihách. A to ma inšpirovalo aby som zmobilizovala sily a hlavne čas na túto výpravu. Dnes si trúfam povedať, že takúto cestu by sme mali všetci absolvovať povinne na lekársky predpis.

Ako dlho ste išli?

Prvýkrát sme si zvolili tú najkratšiu Portugalskú cestu. Denne sme prešli okolo 25 až 30 kilometrov. Dorazilli sme až k mysu Finisterra, ktorý bol niekedy považovaný za koniec sveta s pomyselnou hranou plochej Zeme – vidno tam len horizont Atlantiku. Pútnici tu zvyknú zanechať oblečenie alebo topánky, a tak sa zbavujú symbolických bremien. Keď sme sa vrátili, myslela som na to, aké úžasné by bolo ,,naštartovať” takúto pútnickú cestu v Košiciach. Pár dní na to ma oslovili Eva Kocanová a Slavo Engel, ktorí sa pripojili k občianskemu združeniu Priatelia svätojakubskej cesty v Bratislave. Rozhodli sme sa urobiť značenie v prvej etape z Košíc do Levoče. Teraz už druhý rok riešime celoplošné značenie cez celé Slovensko a napojenie na existujúce trasy v Maďarsku a Rakúsku. Úsek od Dómu svätej Alžbety do Levoče už funguje a púť trvá tri až štyri dni. Pre tento úsek púte združenie vydalo aj sprievodcu, ktorý je dostupný vo všetkých troch mestských informačných centrách v Košiciach. Credenciál – pas pútnika sa dá zakúpiť v sakristii Dómu svätej Alžbety.

Povedz mi o niečo o sebe ako o výtvarníčke. Aké kroky viedli k tvojmu vzťahu s umením?

Odmalička som vyrastala v tvorivom prostredí. Dedo bol rezbár a otec maľoval, takže si detstvo spájam s vôňou lipového dreva a olejových farieb. U nás bola vždy dôležitá sloboda prejavu, a to napriek režimu, ktorý v tom čase panoval v duchu kresťanskej tradície. Rodičia ma vo všetkom podporovali, mohli sme čmárať po stene, zatĺkať klince pomedzi parkety a iné podobné výmysly. Som zo štyroch detí. Veľa sme za socíku cestovali, a to na výpravy karavanom s celou našou rodinou. Objavovali sme nové krajiny, obzory, horizonty – často som o tom po návrate  rozmýšľala v tichu ateliéra a čerpala z ciest inšpiráciu. Vidieť iné možnosti a uvedomovať si ich je nesmierne dôležité a obohacujúce. Tieto cesty svetom ma veľa naučili a dalo by sa povedať, že dodnes z tohto bohatstva čerpám.

Rodičia ma vždy uisťovali, že ako výtvarníčke sa mi bude ťažko žiť. Napriek dobre mysleným radám som sa rozhodla ďalej študovať umenie a tvoriť . Po skončení strednej školy úžitkového výtvarníctva som pokračovala v štúdiu na Hochschule fur angewandte kunst vo Viedni na odbore keramika dizajn. Odtiaľ som sa vrátila do Bratislavy, kde práve otvárali keramický odbor, ktorý ma lákal viac než dizajn vo Viedni. Po roku štúdia na VŠVU som vycestovala so skupinou reštaurátorov do Mexika, kde sme v jezuitskej misii pracovali ako dobrovoľníci na záchrane pamiatok. Pomáhali sme vybudovať múzeum venované zbierke umenia pochádzajúceho prevažne zo 17.-18.- ho storočia. Žili sme medzi indiánmi kmeňa Tarahuma, kde jezuiti vybudovali svoje misie a dodnes pomáhajú indiánom v odľahlých oblastiach. Vzdelávajú ich, ponúkajú právne rady, zdravotnú pomoc, budujú školy.

Okrem spolupráce pri tvorbe značenia pútnických ciest na Slovensku je o tebe známe, že sa venuješ aj práci s deťmi. Aké dojmy na tebe zanecháva táto činnosť?

Vidím neskutočnú uniformitu vo výsledkoch prác detí v našom školstve a vôbec v myslení ľudí. Naše školstvo nevedie deti a neučí ich kreatívne myslieť. Neučíme ich, aby boli jedineční a originálni, aby dokázali presadiť a obhájiť svoj názor a svoj postoj. Nechránime ich a nepodopierame ak nazerajú na svet inou optikou. Nielen v školstve ale aj iných oblastiach živíme spartakiádu. S manželom Paľom Pekarčíkom a ďalšími priateľmi sme založili občianske združenie TVORenie. Naše projekty ako napríklad  „kreatívne družiny“ by mali pre deti vytvoriť priestor pre tvorivé uvažovanie v rôznych oblastiach a odboroch. Začali sme hravou fyzikou a históriou. Ide o to naučiť deti viac vnímať, nebáť sa pýtať, byť otvorený, prejaviť svoju individualitu a uvažovať interdisciplinárne. Základný problém na Slovensku alebo celkovo v postsocialistických krajinách je strach odlišovať sa.

Aký princíp alebo koncept sa snažíš teda priniesť do tvojej formy vzdelávania?

Mnoho umelcov v mojom okolí sa neustále vŕta v svojich emóciách a sebastredne nazerajú na život okolo seba. Je to škoda tvorivého potenciálu. Verím, že sme tu aby sme pomáhali druhým a dar, talent ktorý každý z nás obdržal, má slúžiť spoločnosti posúvať sa vpred ako celok, nie ako jednotlivec. Kľúčom môže byť pomoc ľuďom, deťom – ukázať im cestu ako sa otvoriť. Verím tomu a vidím, že veľakrát stačí aj jedna návšteva ateliéru, alebo jedna konfrontácia dieťaťa so slobodou, aby nastala zmena. Venujem sa práci s deťmi aj študentom. Spolupracujem s psychológmi aj rodičmi. Ateliér navštevujú aj deti s rôznymi zdravotnými problémami. Často to ani nie je o modelovaní, maľbe či kreslení, niekedy sadíme spoločne hrach v záhrade, hráme bedminton, šijeme hračky zo starých látok, fotíme krajinu keď sme na prechádzke alebo si čítame knihy či tancujeme salsu.

Na záver – čo spôsobuje kombinácia práce na vlastných projektoch a práce s ľuďmi, deťmi?

Je to o rovnováhe – keď som vyčerpaná a preťažená prácou s ľuďmi, rada sa ponáram do vlastných hlbín, kde smiem byť sama so sebou. Ale ani tu by človek nemal zotrvať pridlho. Hlbina hlbine sa ozýva, a tak je dobré všetko, čo sa objaví v duši ako vzácny sediment, vyniesť a zdieľať so svetom kým ma opäť nezlomí únava. Takto ide deň za dňom – toto je čaro všednosti. Okrem toho mi pomáha pohyb. Športovanie sa medzi umelcami nenosí ale ja bez bežkovania,  plávania, bicyklovania či dlhých prechádzok neprežijem. Mám rada akýkoľvek pohyb v prírode, ktorá posilňuje telo aj ducha človeka.


Andrea Čepiššáková

Andrea Čepiššáková sa narodila v Starej Ľubovni v roku 1973 a žije v Košiciach. Inšpirácie čerpá z rôznych diverzných skúseností vlastného života. Vnučka rezbára a dcéra maliara má odmalička blízko k slobode prejavu a novým obzorom spojeným s frekventovaným cestovaním. Štúdium keramiky a dizajnu na viedenskej Hochschule für Angewangte Kunst vymenila za štúdium na VŠVU v Bratislave. Počas štúdia na vysokej škole viacnásobne cestovala do Mexika, kde pracovala v reštaurátorskom tíme v jezuitskej misii medzi indiánmi kmeňa Tarahuma na záchrane historických pamiatok regióna Chihuahua. Latinsko-americký temperament a životný štýl objavuje ďalej aj na cestách po Argentíne a Kube. Je jednou zo zakladateliek občianskeho združenia Vnútorný priestor, ktoré mapuje tvorbu súčasného umenia v kontexte s duchovným hľadaním človeka. Spolupracuje na projekte občianskeho združenia Priatelia svätojakubskej cesty, ktoré sa snaží vybudovať túto pútnickú cestu v rámci celého Slovenska a stať sa tak súčasťou celoeurópskej siete Camino de Santiago. Pravidelne sa zúčastňuje sochárskych sympózií ako napríklad v Žiaromate a.s. Kalinovo, ktoré už 30 rokov s Novohradským múzeom a galériou organizujú sympózium pre umelcov z celého sveta a neustále tak dopĺňajú najväčšiu zbierku keramiky na Slovensku. Tu zakaždým objavuje nové možnosti ako tvorivo prepájať svoju tvorbu s industriálnym šamotovým materiálom. Vznikla tu aj jej technika tzv. “tetovania”, s ktorou v posledných rokoch pracuje a ďalej ju rozvíja. Spolu so svojím manželom sa venuje arteterapii a vedeniu v oblasti kreatívneho vzdelávania. Vystavuje doma i v zahraničí. Jej práce sa nachádzajú v rôznych zbierkových fondoch.


Chcel by si si obzrieť keramickú tvorbu Andrey Čepiššákovej? Jeden z jej kúskov ťa čaká aj na izbe od Invisible Hotel. Odnes si z Košíc čo najvýnimočnejší suvenír – lokálneho umelca. Rezervuj si izbu tu.


Mohlo by ťa zaujímať