Primitivizmus!

Grafického dizajnéra Východoslovenskej galérie a jedného z najnápaditejších vizuálnych umelcov Košíc, Jozefa Tušana, sme sa v jeho útulnej kancelárii pýtali na jeho prácu pre závislé i nezávislé kultúrne inštitúcie, ale aj na vizuálno-hudobný projekt BIOS, na inšpiráciu zo stredovekej grafiky, tvorbu plagátov a zin Lazy dog.

Pracuješ ako grafický dizajnér vo Východoslovenskej Galérii, čo táto práca obnáša?

V skratke to znamená, že ak galéria potrebuje akýkoľvek grafický výstup, prídu za mnou a ja sa snažím grafiku dodať. Či už ide o grafickú podporu na internete, alebo všetkých tlačených materiálov. Tiež tu spadajú vizuály k výstavám, rovnako typografia textov do výstav, publikácie galérie, alebo bannery pred galériou. 

Vaša posledná výstava je zameraná na prácu Anny Lesznay, no pracoval si i na výstave Elemíra Halásza Hradila, ale aj na výstavách mnohých súčasných špičiek. Aký je rozdiel  medzi tým, keď robíš na výstave košického velikána a keď spracovávaš výstavu žijúceho umelca?

Pravdupovediac sa mi lepšie pracuje s nežijúcim, ako so živými autormi. Nie som rád v pozícii človeka, ktorý iba realizuje vopred premyslenú predstavu vystavujúceho. Ale väčšinou je to tak, že mi autor dá dostatok voľnosti a pri prípadných konzultáciách mám pocit, že mám jeho dôveru. Líši sa to od výstavy k výstave. Na akejkoľvek výstave robím, vždy si ju najprv napozerám, prečítam si k nej kurátorský text, celkovo ju navnímam, spravím a posuniem niekoľko návrhov kompetentnému človeku. Vo VSG sa mi vo všeobecnosti robí fajn, pretože tu mám voľnosť a takmer nikdy sa mi nestalo, že by som mal zásadný konflikt s kurátorom alebo s autorom výstavy.

Je nejaká výstava, ku ktorej si robil vizuálnu identitu najradšej?

Určite mám nostalgický vzťah k výstavám, ktoré som robil na začiatku, keď som sem prišiel a bol som ešte plný entuziazmu, čím nechcem povedať že teraz nie som, ale tá nostalgia robí veľa. Rád spracovávam každú výstavu na ktorej sa podieľam. Je to aj tým, že pracujem v kolektíve, v ktorom sa cítim dobre. Nechcem hovoriť o tom, čo sa podarilo a čo menej, no s niektorými výstavami som bol mimoriadne spokojný. Odpoviem ti ale tak, ako to zvyknú robiť kapely: „Posledný album je vždy ten najlepší“, takže najlepšia je Anna Lesznay. Táto výstava sa mi robila veľmi dobre a mali sme skutočne plodnú spoluprácu s jej kurátorkou Štefániou Ďuricovou, s ktorou momentálne pripravujeme katalóg k výstave. Lesznay nie je až tak známa autorka, ale jej tvorba ma oslovuje lebo je ilustratívna, hravá, aj dekoratívna v tom najlepšom zmysle.

Ako vznikajú buletiny a publikácie pre VSG?

Na začiatku dostanem reprodukcie a texty. S kurátorom si prejdeme jeho predstavu, formát, druh papiera, a preberieme ku ktorému textu ide ktorá reprodukcia, prípadne na ktoré diela dáme akcent. Potom nahodím publikáciu v počítači, tá sa ešte následne konzultuje a koriguje a posiela sa do tlače. Popri katalógoch zvyčajne robíme aj sprievodcov k výstavám pre deti a rodiny s deťmi. Sú to v podstatne pracovné zošity, ktoré slúžia našim pedagogičkám ako pomôcka pre rôzne tvorivé aktivity. Na prízemí galérie máme ateliér slúžiaci na kreatívne workshopy, kde sa deťom snažíme priblížiť výstavu hravým a pre nich pochopiteľným spôsobom. Je to súčasť sprievodných programov, ktoré má každá výstava, takže sa už nikto nemôže vyhovoriť na to, že nemá v galérii čo robiť, alebo, že niečomu nerozumie (smiech).

Jednou z vlajkových lodí tvojej tvorby je tvorba plagátov. Prečo máš rád práve plagát?

Je to pekná fúzia myšlienky, ilustrácie a výtvarnosti, typografie a pravidiel, ktoré môžem – ale nemusím porušovať, pričom to všetko je uzamknuté v jednom formáte, s ktorým sa snažím čo najlepšie popasovať. Proces tvorby plagátu ma možno baví viac, ako samotný výsledok. Každý plagát má ako vedľajší produkt strašne veľa nepoužitého materiálu a súborov, ktoré pri takomto procese tvorby vznikli.

Plagáty si vytváral okrem iného aj pre Moonride, ale aj Kino Úsmev, kultúrne centrum A4, Tabačku a mnoho iných inštitúcií či platforiem. Sú nejaké projekty, ktoré ti utkveli v pamäti?

Plagáty som robil napríklad aj pre bratislavskú Fugu a jej projekt Plnka. Bol to zaujímavý formát, ktorý dával priestor experimentálnejším žánrom. Stáli za ním Forum Absurdum a Juraj Hoppan, ktorý mi dal plnú dôveru a komunikácia s ním bola skvelá. Všetko sme vedeli vyriešiť cez mail prípadne občas nejaký telefonát. Tým, že hudba, ktorú projekt podporuje bola netradičnejšia, mohol som si dovoliť skúšať nové veci. Ešte by som spomenul formát Pecha Kucha, kde mi Mišo Hudák dával tak isto stále voľnú ruku. Niekedy to vyšlo lepšie, niekedy horšie, ale práve to ma na tom bavilo.

Je rozdiel v práci pre nezávislé kultúrne centrum a štátnu inštitúciu?

Je to stále o ľuďoch, takže nemyslím. Skôr by som porovnal výtvarníka a hudobníka. Keď pracuješ v galérii, tak skôr či neskôr narazíš na umelca, s ktorého ješitnosťou musíš trochu bojovať. Pri hudobníkoch sa nikdy nestalo, že by mi niekto napísal, že toto nie, alebo toto sprav inak. Je to asi tým, že hudobníci majú okrem menšieho prehľadu vo vizuálnom umení (nie nutne), vyššiu frekvenciu koncertov ako majú výtvarníci výstav a nechávajú to na organizátora.  

Ako tvoje plagáty vznikajú?

Občas, ale nie stále, si niečo naskicujem ceruzou a potom pokračujem kreslením myšou v počítači, lebo na tablet som si nikdy nezvykol. Občas sa hrám s kopírkou a skenerom a niekedy uprednostním pred počítačovým programom trochu hravosti a náhody.

Ako vznikol tvoj projekt BIOS s Borisom Sirkom?

VJ-ing som robil ešte na FUTU pod pseudonymom VJ-Laska. Venoval som sa väčšinou electro-clashovým a dnb akciám. Na škole som koketoval s videoartom, tak mi to bolo blízke, objavil som prvé VJ-ské softy a prvý set som prezentoval v Prešove v Centre nezávislej kultúry Wave. Po škole sme sa stretávali v Košiciach u Borisa Sirku na byte, a jedného dňa sme si povedali, že by sme mohli spraviť metalový DJ-ing spolu s „temným“ VJ-ingom. Boris mixoval Tool a podobné kapely, ktoré má rád. Veľmi sa na tom bavil, a ja som sa bavil na projekciách, ktoré som k jeho hudbe naživo vytváral. Zo začiatku to bola len taká obývačková záležitosť, až po jeho vernisáži, tuším, že to bolo u Múzeu V. Löfflera, sme dostali v Tabačke priestor vystúpiť pred ľuďmi a tam sa to vlastne začalo. Týmto spôsobom sme fungovali zhruba rok, kým mi nenapadlo tiež sa hudobne zapojiť, lebo som gitarista samouk. Od kamaráta som si najprv požičal basu, potom som si požičal gitaru, potom som si kúpil gitaru, a obaja sme si s Borisom časom kúpili ďalší gear a začali sme hrať taký zvukový improvizačný ping pong dopĺňaný o vopred pripravené videá. V tejto forme fungujeme doteraz, aj keď sme už projekciu vypustili. 

Ako si tvoril svoje projekcie?

Povyberal som si krátke videá z internetu, z filmov, obrázky, vlastné grafiky aj vlastné videá, ktoré som pomocou softwarov rozhýbaval a mixoval. Niekedy som výsledok mixoval niekoľkokrát. Snažil som sa urobiť projekciu trochu desivú, trochu epileptickú, ale hlavne ako reakciu na hudbu.

Aká hudba ťa ovplyvňovala a prečo práve ona?

Hudba ma ovplyvňovala v puberte pri vyhraňovaní sa voči svetu, ovplyvňuje ma pri tvorbe, ovplyvňuje ma pri hraní v BIOSe. Mám svoj špecifický okruh hudby, ktorý sa mi páči. Keď hráme, mám ju v hlave, zároveň som aj v nejakom psychickom rozpoložení, no reagujem i na Borisa a celý tento mix si užívam. Ťažko sa to vysvetľuje.

Veľmi ma oslovuje, keď je hudba, ktorú počúvam, nepredvídateľná a je jedno, aký je to žáner, keď ma v nej niečo prekvapí, tak ma to veľmi poteší. Mám to rovnako i s výtvarným umením. Ide o ten pocit, keď ma niečo vyruší alebo dostane do stavu, keď neviem, čo si o tom mám myslieť a neviem, či je to strašne zlé alebo strašne dobré.

Vnímam to tak že veľa absolventov FUTU má blízko k experimentu a často sa nechajú ovplyvniť samotným procesom tvorby. Je to tak i u teba?

Určite. Či už niečo počúvam, tvorím vizuálne alebo hudobne, je to práve zvedavosť, ktorá ma motivuje. Som zvedavý a beriem to ako neprebádanú krajinu. Objavujem a nechávam sa prekvapiť a aj keď to často môže dopadnúť zle, stojí to za to riziko. Je to vzrušujúce.

Dlhšie obdobie sa venuješ linorytom inšpirovaným stredovekou rytinou. Čo pre teba tieto rytiny znamenajú?

Raz som si z knižnice vypožičal knihu Česká lidová grafika a fascinovalo ma, ako si obyčajní ľudia v drevorezoch zaznamenávali príbehy zo svojich životov. Prišlo mi to hrozne autentické, v istom zmysle aj odosobnené a trocha desivé a záhadné – ako keď sa pozerám na čiernobiele dokumenty z minulého storočia. Uvedomil som si, že námety, ktoré zobrazovali, sa až tak nemenia od tých, ktoré zobrazujeme v súčasnosti. Myslím že sme sa od stredoveku až tak veľmi nezmenili, a že to, že máme väčšie pohodlie, z nás lepších ľudí nerobí. Chcel som sprostredkovať tú záhadnosť, brutálnosť, autentickosť a primitívnosť do súčasných situácií a zámerne rezignovať na nové formy. Baví ma tieto veci spájať a ako bývalému punkáčovi je mi primitivizmus veľmi blízky (smiech). Motívy si často vyberám zo svojho života a skúšam sa s nimi hrať. Sú to také moje denníky s trochou fabulácie. A to nehovorím o „meditácii“  pri manuálnej výrobe grafiky ako takej.

Čo je to zin Lazy Dog?

Názov Lazy Dog vznikol z pangramu The quick brown fox jumps over the lazy dog. Pangram je testovacia veta v typografii, ktorá obsahuje všetky písmená abecedy, a v ktorej sa testuje funkčnosť písma. V slovenčine je pangramom napríklad veta: Kŕdeľ ďatľov učí koňa žrať kôru. Odtiaľ som si Lazy doga ukradol, lebo zin bol pôvodne koncipovaný na prezentovanie mojich typografických pokusov a sedelo to trochu aj ako paródia na moje sklony k lenivosti. Zin som začal robiť hneď po vysokej škole, kedy som si povedal, že mi viac sedí prezentovať sa lacným samizdatovým magazínom, ako v inštitúcii galérie. Proste primitivizmus (smiech). 

Vo VSG vieš nájsť ostatné číslo, ktoré vyšlo po niekoľkých rokoch. Tlačil a viazal som si ho sám na starej fotokopírke, ktorá krásne špiní, čiže každý kus je jedinečný. Aj v tomto zine som chcel zanechať chuť z toho “stredovekého“ dizajnu a posunutúť ho do digitálnej ilustrácie. 

Košické umelecké podhubie a ty? Prečo si ostal v Košiciach?

Lebo mám pocit, že má zmysel tu zostať. Košické umelecké podhubie vnímam aj cez kamarátsky svet, lebo veľa ľudí poznám už zo školy a stále spoznávam nových. Okrem toho, že tu mám zázemie, tak mi veľkosť a dynamika mesta stačí na to, aby som tu bol spokojný.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.