Skrátka robím to, čo chcem a som dieťa v cukrárni, ktoré sa prejedá. Vladimír 518

Text: Nikolas Bernáth, foto: Tibor Czitó

Vladimír 518 je známy výtvarník, raper, vydavateľ a popularizátor architektúry. V Košiciach sme s ním navštívili kultúrne a komunitné centrum KLUB, ktoré bolo založené na ideách squattingu, čo je Vladimírovi blízka téma, keďže kedysi niekoľko rokov žil v známom pražskom squate Ladronka. Na druhý deň sme ho ráno vyzdvihli v The Invisible Hotel a následne v meste absolvovali prehliadku architektúry z druhej polovice dvadsiateho storočia, na ktorú sa špecializuje.

Tvoja cesta od metalu, cez graffiti až k rapu je známa. Zaujíma ma však, kedy si začal odborne riešiť fenomén mesta, urbanizmu či architektúry.

V: Čo sa týka urbanizmu a architektúry, samozrejme to malo nejakú krivku záujmu, práve vďaka témam ako graffiti a metal, hudba ako taká, kluby či sociálne siete. To človeka zaujíma od puberty. Mňa veľmi zaujímalo, kde môžem stretnúť tých správnych ľudí. Na začiatku 90. rokov, keď ešte nie je internet, sa ti začne tvoriť nejaká sieť, niečo ako sociálna sieť, kde nájdeš informácie. Následne do tej siete vlezieš a začneš v nej sám figurovať. Zrazu sa z fanúšika stáva aj tvorca. Tým ale nechcem povedať, že som prestal byť fanúšikom. Chodím si naďalej kupovať magazíny, tričká, cédečká, chodím na koncerty, výstavy. Primárne som stále fanúšikom. Zároveň som ale nebol schopný byť v pozícii len pasívneho prijímateľa, ale vravel som si, že by som to tiež zvládol.

Vždy som vnímal tvorbu ako výskum. Aby som si magazíny nie len kupoval, ale sám jeden z nich aj vytváral. To je vlastne moja odpoveď na otázku kedy. Hneď na začiatku. Moje prvé stretnutie s akoukoľvek alternatívnou skupinou bolo rovno i analýzou a tvorbou. Prvou fázou bola analýza metalovej subkultúry, potom prišiel hard core, potom grafitti, rap a následne všetko ostatné. Začal som preskakovať z jednej subkultúry do druhej — divadlo, kamaráti skinheadi, kamaráti pankáči alebo kamaráti technici, samozrejme squat, graffiti a tak ďalej. Všetko sa ti to zrazu začne skladať dohromady a zrazu sa z teba stane urban explorer a je z toho projekt.

Na rozdiel od subkultúr je architektúra vnímaná ako verejná vec. Hovorí sa aj, že je to matka všetkých umení. Pre ľudí môže byť prekvapivé, že človek, ktorý žil v squate, robil graffiti a venuje sa rapu, zároveň prednáša o architektúre.

V: Pre mňa je spájanie vysokého a nízkeho niečo, čo ma zaujíma celý život a mám pocit, že práve tam vzniká ten oheň. Je pravda, že umenie, ktoré sme schopní sledovať v architektúre, je komplexné, pretože to je vlastne tá majstrovská disciplína, ktorá spája všetky ostatné dohromady. Čo sa týka mestotvorného prvku architektúry, k nemu je úplne prirodzená cesta aj z toho primitívneho, spodného prúdu, akým je graffiti. Pre moju generáciu graffiti writerov je architektúra veľmi príťažlivá, pretože vo chvíli, kedy si parazitom na nejakom systéme, ťa ten systém zrazu začne zaujímať, a ty ako parazit sa zrazu začneš učiť o hostiteľovi. A zistíš, že ten hostiteľ je vlastne fascinujúci. Zrazu som sa pozrel hore a vravím si, to je úplne nový svet. To sa stalo mne a ďalším ľuďom na graffiti scéne. Z niektorých sa stali architekti, z niektorých magori, umelci, výtvarníci, strihači, režiséri alebo aj feťáci. Ale nám ako generácii došlo, že to mesto je neuveriteľne silný element a že architektúra vychádza z rovnakých zákonov, ako graffiti.

Pre mňa je spájanie vysokého a nízkeho niečo, čo ma zaujíma celý život a mám pocit, že práve tam vzniká ten oheň.

Aj my sme samozrejme mali ten naivný, nedospelý pohľad, že máme niečo, čo je extrémne výnimočné. Tým trpia všetci mladí ľudia. Pri dospievaní máš vždy pocit, že si objavil Ameriku, že už vieš, ako sa to odteraz bude stále robiť. Potom zistíš, že tí otcovia a dedovia to tiež vedeli. Ale ty sa cez to musíš prepracovať sám a zrazu zistíš, že tvoje objavenie Ameriky je skrz graffiti. Že sú tu nejaké tvary, nejaká komunikácia skrz tvarovanie písmen, umiestňovanie tých písmen po meste, nejaké prekvapenie v rámci urbánneho systému. Architektúra robí to isté a to je aj dôvod, prečo nás začala zaujímať. Fakt, že som sa k nej dostal z takejto nečakanej strany a zároveň primitívne, mi umožnilo priniesť si nový, zaujímavý pohľad. To, že teraz začína byť bežný, je iná vec, ale ja mám už 40 rokov. V dobe, keď som mal 20, to bolo úplne inak a aj vďaka tomu, že moja láska k téme je úplne úprimná a ničím neskazená, ma pravdepodobne akceptovali aj architekti samotní a ja som si s nimi vytvoril veľmi silné väzby.

Myslíš si, že subkultúry sú verejnosťou či mainstreamom stále podceňované?

V: Určite sú podceňované, ale to je dobré, pretože byť podceňovaný je strašne výhodná pozícia. Ja z toho vlastne ťažím celý svoj život. Ľudia si myslia, že si len nejaký raper. Super, tak som len nejaký raper, ale to, že vidím do hĺbky, alebo za roh, to už nečakajú. Druhá vec je, že subkultúry a aj ja sme podceňovaní z určitých dôvodov, ktoré sú legitímne, pretože subkultúry skutočne nie sú komplexné, sú hrozne obmedzené. Preto sú to subkultúry, teda výseky z reality. Je to kultúra pod kultúrou, je to podmnožina tej veľkej kultúry. A preto tie najdôležitejšie postavy, ktoré mňa osobne inšpirujú ešte viac, než tie žánrové, sú ľudia, ktorí boli schopní tú svoju subkultúru prekročiť a začať premýšľať globálne alebo nadžánrovo, komplexne. Mňa zaujíma samozrejme to komplexné myslenie. Takže podceňovanie subkultúr je nesprávne a zároveň správne. Odpoveď je áno aj nie tak, ako aj v iných oblastiach. Jednoduché odpovede neexistujú.

Je teda projekt Kmeny pokusom ukázať mase, že subkultúry môžu byť nie len zaujímavé, ale i úplne normálne?

V: Samozrejme. Tá vec je robená z čistej lásky k téme, a áno, primárny uhol pohľadu je dav. Je to vlastne taká biologická kniha o biológii kultúry. Sú v nej rôzne druhy, je to prírodný atlas o tom, kam všade môže kultúra zasahovať, aké farby môže mať. Ale to najpodstatnejšie je, že ten projekt má primárny cieľ ukázať, že rozdielnosti vystavované na obdiv sú v skutočnosti symbiózou. To, že niekto posilňuje, iný je celý čierny a ďalší farebný znamená, že všetci hľadajú to isté. Kúzlo je v tom, že tie rozdielnosti nás spájajú, pretože všetci sme si veľmi podobní. V priebehu toho, ako som na tých knižkách robil, mi asi desaťkrát došlo, že sa zhodujem s tými vodcami komunít a zisťujem, že sú jeden ako druhý. No nikto si doteraz nedal tú námahu všetkých ich obísť. Ty v priebehu roka obehneš 25 vodcov komunít a zistíš, že sú úplne rovnakí, a to je super. Ja som mal z toho veľmi dobrý pocit a aj ponaučenie.

Posledná kniha, ktorá v rámci projektu Kmeny vyšla, bola o 90. rokoch. Podarilo sa Ti vytvoriť nejaký komplexný obraz, ktorý vypovedá o tejto dobe?

V: Vždy sme sa smiali z toho, že 90. roky sú vlastne o tom, že sa Bulhari hrajú na Ameriku. Tým sú 90. roky pre mňa. Keby som si vtedy bol obliekol túto bundu a čierne okuliare, tak mám pocit, že som to objavil, že som to prelomil. Zistíš však, že to tak vôbec nie je a že sa musíš ukrývať za tú bundu a tie topánky a za ten squat a všetky tie veci a symboly a nájsť to, čo je medzi riadkami. 90ky sú pre mňa to americké bulharstvo.

Posledným príspevkom ku projektu však nebola kniha, ale výstava v Moravskej galérii. Keď si začínal robiť graffiti, asi si nepredpokladal, že raz budeš kurátorom výstavy v štátnej galérii.

V: Ja som nečakal dve tretiny svojho života. Mám taký zvláštny zážitok z detstva, dodnes si ho pamätám, mohol som mať tak 8 rokov. Idem po lese a cítim, že prežívam niečo, čo sa následne naplnilo. Tým nechcem povedať, že som nejako predisponovaný, ale človek cíti, že v ňom drieme nejaký atómový reaktor.

Ja to skrátka neberiem veľmi vážne, robím to preto, lebo to mám rád.

Samozrejme, projekty ako obrovská výstava Moravskej galérii by mi nikdy neboli napadli, ale zaujímavé na tom je, že každý ten krok začínaš vnímať ako automatický. Ja dnes nemám pocit, že som dokázal niečo zaujímavé, alebo niečo výnimočné, pretože medzi tým malým chlapcom a tým, kto tu dnes sedí, je hrozne malý rozdiel. Stále sa cítim ako úplne obyčajný chlapec a hlavne tým úspechom nepripisujem nejakú veľkú vážnosť, lebo viem, že sa to deje samo. Nie je to moja zásluha, pretože ja som bol takto vyrobený a niekto tak vyrobený nie je, ale to neznamená, že ja som lepší. Ja to skrátka neberiem veľmi vážne, robím to preto, lebo to mám rád.

Aký pocit si mal z kurátorstva? Robil si to tiež intuitívne?
 
 V:
Robím veci intuitívne, ale zároveň extrémne premýšľam. Baví ma veci analyzovať, pretože ma zaujímajú tie mechanizmy. Čo znamená obsadiť galériu, dať posolstvo, vybrať veci, ktoré hovoria samé za seba atď. Je to celé iba výskum.

Vďaka tejto výstave, z ktorej som odišiel bez koruny honoráru, pretože som ho investoval do nej, mi došla jedna zaujímavá vec. Premýšľal som o tom, či som sa už úplne nezbláznil. Potom som si povedal, že peniaze, ktoré som za to mal dostať, by aj tak zmizli ako kvapka v daždi, ale to, čo som tam zažil, vo mne zostane žiť navždy.

Tvoje spektrum aktivít je veľmi široké a stále sa rozširuje. Dokážeš si to v hlave celé nejako spojiť?

V: Mojou stratégiou je nekariérnosť, pretože kariérnosť znamená, že sa budeš venovať jednej veci a dotiahneš to strašne ďaleko. Všetci ťa budú identifikovať s tou tvojou pozíciou. Ja túto stratégiu neodsudzujem. V mnohom je lepšia ako tá moja, ale mňa oveľa viac zaujíma cestovanie a výskum. Každý človek by mal nájsť sám seba a ja som sám seba našiel práve v tom. Samozrejme cez to všetko sa mi to v hlave spája, inak by som to nerobil. Fascinuje ma, že všetky tie veci a mechanizmy sú si tak podobné. Ja skrátka robím to, čo chcem a som dieťa v cukrárni, ktoré sa prejedá. To nie je správne, pretože ak vidíš dieťa v cukrárni, ktoré sa prejedá, tak vidíš, že je to zlé. A to som presne ja. Viem, že je to zlé. Viem, že by bolo správne, keby som celý život maľoval a bol by som teraz niekde úplne inde, hlboko vo výtvarnom umení. Ale život ide od nuly a ja tomu nechávam voľný priebeh, pretože v konečnom dôsledku je to vlastne úplne jedno.

Keď už sme v súčasnosti a vrátime sa späť k architektúre, čo vidíš ako najväčšiu výzvu miest súčasnosti?

V: Podľa mňa je to jednoduché. Je to nepopierateľnosť historických vrstiev. A dôležité je neprehrať, pretože momentálne prehrávame a vďaka množstvu dezinformácií o tejto dobe si vlastne mažeme časť našej pamäte. Je to podobné, ako keď človek, ktorý nemá kultúrne vzdelanie, vyrastie v byte rodičov, ktorí to vzdelanie mali. Rodičia zomrú a on vezme ten krásny starý bruselský nábytok, sochy a obrazy a dá ich vyviezť na smetisko. Toto prežíva dnešná spoločnosť. Tej rodine chcem odovzdať odkaz. Máte doma krásne bruselské veci, pozor, nevyhoďte si ich, pretože ten XXXLutz, ktorý si tam nasťahujete namiesto nich, je oveľa menej kvalitný a oveľa menej kultúrne dôležitý. To je tá momentálna výzva, ktorá sa týka záchrany architektúry. V širšom kontexte mesta je dôležité nebáť sa, vyrovnať sa so životom v meste, mať ho rád a urobiť si to mesto také, aby nám v ňom bolo dobre a aby sme mu rozumeli.

Dôležité je neprehrať, pretože momentálne prehrávame a vďaka množstvu dezinformácií o tejto dobe si vlastne mažeme časť našej pamäte.

Všimnime si, že prebieha veľká diskusia o tom, ako spríjemniť mesto pre život. Je to správne, stromy by tu mali byť a lavičky by mali vyzerať tak. Ale myslím si, že tá najdôležitejšia vec je, aby ľudia to mesto pochopili. Pretože až pochopíš, ako je utvorené z urbanistického hľadiska, aké má vrstvy, prečo ten dom vyzerá tak, ako vyzerá a z akého je obdobia, tak je to o niečo dôležitejšie, než tá lavička či kôš. Ľudia tú knihu momentálne nevedia čítať, ale začína byť trendom porozumieť jej a to je správne.

Vraví sa, že Košičania majú silnejší vzťah k Prahe než k Bratislave či iným mestám. Myslíš, že je to obojstranné alebo je to skôr len o nás?

V: Ak sa spýtaš mňa, tak áno. Ak sa spýtaš priemerného Pražáka, tak nie. Tie vzťahy, ktoré historicky existovali, boli založené na ľuďoch, ako sme my. Nie na pani, ktorá býva tu a ktorá býva v Prahe. Vôbec o sebe nevedia, ale my o sebe vieme, tak to bolo historicky a tak to vždy aj bude. Tie väzby tam sú a je to v poriadku.

Príď si obzrieť umenie Vladimíra 518 do Košíc.

Rezervuj si izbu Invisible Hotel tu.


Mohlo by ťa zaujímať