Stroje sa stali predĺženou rukou človeka. O geometrických maľbách Jána Vasilka

Narodil sa v Humennom a väčšinu svojho detstva prežil na vidieku blízko rodného mesta a vodnej nádrže Domaša. Obrazy dedinského prostredia neskôr pretavuje do dennodennej tvorby a životného poslania – svojich malieb. Umelec Ján Vasilko žije už viac ako dvadsať rokov v Košiciach. Prečítaj si o pohľade na nevyhnutný kontakt človeka so strojmi či procese tvorby maliara z východného Slovenska s medzinárodným renomé.

Zidealizované predstavy

Ján Vasilko, pôvodom z Humenného, prežil ako dieťa šesť rokov v obci Víťazovce a neskôr v Slovenskej Kajni neďaleko Domaše. Jeho starý otec a ujovia pracovali na družstve a v Jánovi sa nostalgické spomienky na dedinu a farmársku činnosť usadili natrvalo. Poľnohospodárske náčinie sa neskôr stalo predmetom jeho prvých kresieb. „Nebol som bežné dieťa – kreslil som všetko, čo ma obklopovalo a čo som mal neprestajne pred očami. Zobrazoval som traktory, pluhy, drevenice, kravy, kombajny. Tieto motívy sa stali ústrednou črtou môjho umeleckého sveta, istým spôsobom sú to teda zidealizované predstavy a spomienky z detstva. Vidiek mám v srdci až doteraz – najradšej by som žil polovicu roka na dedine a druhú v meste.“

Modernistické nadšenie začínajúcej FUTU

Ján získal svoje akademické vzdelanie ako jeden z prvých prvákov na Fakulte umení na Technickej univerzite v Košiciach v Ateliéri súčasného obrazu pod dohľadom profesora Rudolfa Sikoru. Na svoje, vtedy rozbiehajúce sa, štúdium spomína s ocenením: „Fakulta umení v tom období ešte len vznikala. Tie prvé roky sa mi spájajú s množstvom energie a elánu. Medzi nami a pedagógmi sa vytvoril silný vzťah – spoločne sme chodili na všetky možné výstavy a potom o nich viedli dlhé diskusie. Nikto nás, študentov, nemusel nútiť tieto výstavy navštevovať, prirodzene sme sa zaujímali o umenie a inštitúcie v meste. Dnes je to, podľa môjho názoru iné – mám pocit, že mladí študenti nemajú až taký veľký záujem poznať názor pedagóga. Na vtedajšej Fakulte umení bolo tiež značne cítiť modernistické nadšenie. Keďže sme sa nachádzali na internátoch, mohli sme byť v škole v podstate aj 24 hodín – tvorili sme silnú komunitu netypického štúdia, ktoré mi dalo veľmi veľa v tvorbe i svetonázore.“

Ochrana práv a slobôd strojov

Formy agrárneho umenia u Jána umocnilo spriatelenie sa s umelcom Petrom Králikom z Michaloviec. Počas rozhovorov dvojica zistila, že ich spája rovnaká tendencia zobrazovať témy a motívy industriálnych nástrojov a následne v roku 2003 založili výtvarnú skupinu Strana železných.

„Vo vývoji našej tvorby sme zistili, že nás spájajú podobné znaky a zmýšľanie. Ako taký polovičný žart sme si za náš hlavný cieľ stanovili ochranu práv a slobôd strojov. Bez nich sme v súčasnosti už takmer bezmocní – stroj sa stal akousi predĺženou rukou človeka; orgánom, ktorý s telom nie je fyzicky spojený. Nevieme napríklad prežiť bez telefónu či auta. Výtvarné diela Strany železných sa dajú charakterizovať ako absurdno-neodadaisticko-melancholicko-romantické. Prvú výstavu sme mali v roku 2004 a neskôr nasledovalo niekoľko ďalších ako napríklad Prague Biennale IV. s témou ‘Hardworkers’ .Venovali sme sa rôznym formám, no ja som ostal pri maľbe a posledné roky som sa od znázorňovania strojov posunul inam. Peter sa agroartu venuje aj naďalej.“

Disharmonické abstraktné prvky

Ján priznáva, že vo voľnom čase ho taktiež zaujímajú historické dokumenty, v ktorých často hľadá inšpiráciu pre svoje maľby – tie odzrkadľujú napríklad Arabskú jar, vojnu v Sýrii i na Ukrajine. „Prostredníctvom abstraktných geometrických prvkov som sa snažil vyjadriť danú náladu, nepokoj a disharmóniu. Za účelom špecifickej emócie, ktorú chcem do maľby pretaviť, sa potrebujem dostať do určitého stavu myslenia a atmosféry, v ktorom sa nachádzam a následne maľujem. Keď dokončím jednu sériu a rôzne variácie danej témy, presuniem sa k niečomu inému,“ vysvetľuje Ján.

„Zaujíma ma história a vždy sa snažím nájsť akúsi paralelu so súčasnosťou a mojou vlastnou pozíciou v nej. Keď v správach vidíme, čo sa deje napríklad na Ukrajine, dotýka sa nás vedomie, aby sa táto blízkosť nebezpečenstva nepreniesla k nám. Zamýšľame sa a spozornieme však primárne, keď sa ohrozenie k nám približuje. Aj keď ako umelec žijem v meste a tvorím v svojom ateliéri, moja racionálna myseľ a kritické myslenie presahuje rámec romantického umelca, ktorý v prírode maľuje krajinky a zvieratá – to už dávno zaniklo. Súčasné umenie a my umelci reagujeme na to, čo sa v spoločnosti deje, vyjadrujeme myšlienky a postoje, aby sme našu históriu zachytili pre budúce i terajšie generácie.“

„Mojím najväčším úspechom je fakt, že robím to, čo ma teší a že nie som na ničom a nikom závislý. Je to skutočnosť, že sa môžem živiť svojím umením a snom.“

Maliar na 100%

Podľa Jána by mali mať začínajúci umelci na pamäti húževnatú vytrvalosť a schopnosť nepochybovať o vlastnom talente. Tvrdí, že keďže vždy vedel, že jeho snom bude iba maľba, nestrácal čas hľadaním si iného zamestnania: „Moja cesta v sebe zahŕňa množstvo odhodlania, vízie i štastia, zotrvačnosti a viery v mňa samého ako umelca. Zberatelia mojich diel a rôzne galérie mi dopomáhajú tvoriť na voľnej nohe, rovnako ako ocenenia, ktoré som za tie roky získal, ako napríklad Cena Oskara Čepána (2005) alebo Strabag International Art Award (2009). V minulosti som učil na Fakulte umení, no teraz sa môžem plne venovať maľbe a manažujem si svoj čas tak, ako chcem. Namaľovať veľký obraz mi trvá aj niekoľko týždňov.“

Ako uchopiť tú diverzitu?

Vnímanie rozmanitosti sa odráža aj v Jánovej chuti cestovať po svete i doma na Slovensku. Priznáva, že počas krízy koronavírusu spoznal dovtedy neznáme uličky a zákutia v meste, v ktorom žije viac ako 20 rokov. „Začal som sa túlať po miestach, kadiaľ som dovtedy nekráčal. Vychutnával som si mesto, ktoré, ako som si myslel, som dôverne poznal. Nedávno som tiež navštívil časti východného Slovenska v blízkosti ukrajinskej hranice i Tokaja. V každej dedine sa dá objaviť krása. Stačí iba oceniť jej poetiku.“

Ján Vasilko žije a tvorí v Košiciach na Strojárenskej ulici. Jeho dielo nájdeš aj v budove Alfa v Kulturparku. Blízko jeho ateliéru sa nachádza izba Invisible Hotela venovaná mediálnemu umeniu.

Zdieľaj nás na sociálnych sieťach:

Mohlo by ťa zaujímať