Utiekol z komunistického Československa, prežil 50 rokov v USA. Ján Gadžo dnes žije v Košiciach

Aké je to žiť tri životy? Rozoznať hranicu materializmu, uspokojiť sa, rebelovať proti opresii či vyliečiť sa z tráum minulého režimu? Ján Gadžo zo Strážskeho na východnom Slovensku pozná odpovede – jeho rodine, kulakom, boli z donútenia odobraté majetky, žatva aj dôstojnosť počas procesu kolektivizácie. Jánov vytrvalý odpor voči komunizmu v bývalom Československu vyústil do úteku z rodnej krajiny na Západ, kde sa tvrdou prácou vypracoval vo viacerých profesiách. Aké životy, počas komunizmu, v kapitalistickej Amerike a demokratickom Slovensku súčasnosti, žil Ján Gadžo?

Prenasledovanie kulakov

Jeho starí rodičia Frajkorovci sa spoznali a zosobášili v americkom Pittsburghu v roku 1900. Neskôr sa vrátili späť na Slovensko, do Strážskeho pri Humennom. Tu sa ich dcéra Anna usadila s Andrejom Gadžom. Gadžovci, ako už v dialekte napovedá ich samotné meno, vlastnili v malom východoslovenskom mestečku 17 hektárov pôdy. Ich veľké majetky, časté návštevy rodinných príslušníkov spoza Atlantiku a americké oblečenie však spôsobili rodine všeobecne zaužívané ponižovanie a výsmech. Prenasledovanie nabralo silné obrátky pri kolektivizácii komunistického režimu, kedy boli menší a strední roľníci dobrovoľne i nasilu nútení podpísať pripadnutie svojich majetkov družstvám, ako opisuje sám Ján.

„V 1952-om roku začali v Strážskom budovať Chemko. Už vtedy nám vzali približne 5 hektárov, za ktoré nám zaplatili – aspoň tak to tvrdila moja mama. Otec tieto peniaze investoval a pohotovo nakúpil poľnohospodárske náčinie a stroje – nebolo nám to veľmi platné, pretože komunisti mojich rodičov donekonečna prenasledovali. Nechceli sme sa podrobiť a vzdať svojich pozemkov. Už od útleho detstva sa vo mne vybudovala silná antipatia, priam nenávisť voči komunizmu. V školách nás kŕmili klamstvami o tom, ako je kapitalistický Západ zlý, no môj strýko nám z Ameriky každý rok nosil mechy oblečenia. Oponoval som a hádal sa s učiteľmi, a preto som nikdy nemal jednotku zo správania. Viac ako škola ma zaujímalo na situáciu okolo mňa adekvátne a pravdivo reagovať. Chcel som študovať zemepis, politológiu. Mama ma však presviedčala, že sa takto neuživím a nastúpil som na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Prešove. Hoci som tú školu nemal rád, vtedy neboli časy na to, aby som si svojvoľne vyberal zameranie.“

Podpis alebo do auta

Päťdesiate roky priniesli opätovné prenasledovanie rodiny Gadžovcov, ktorým komunisti postupne odoberali všetku úrodu zo žatvy. Mnohokrát preto nemali čo jesť a hladovali. Ako dôsledok takéhoto zásahu do ľudských potrieb si Ján po zvyšok života potrpí na dobré jedlo: „Dodnes míňam veľa peňazí na jedlo, niekedy ani nevnímam, koľko platím. Je to taký dôsledok toho, čo som zažil ešte ako dieťa. Najprv nám vzali úrodu, potom dobytok, neskôr pôdu. V 1959-om roku sa na našom dvore pristavilo auto. Mojej mame dali ultimátum – mala buď podpísať dokumenty, ktorými sa mali naše pozemky stať vlastníctvom družstva alebo nasadnúť do nákladného auta. Koľko ľudí vie o týchto praktikách dnes? Nikdy nezabudnem, ako som kráčal domov zo školy a mojim rodičom, ‘súdruhom’, dali zahrať oslavnú pieseň za podpísanie pozemkov do družstva. Bežal som domov, aj keď som si do poslednej minúty vravel, že to nemôže byť pravda. Ale bola – donútili ich.“

Po odobratí pozemkov sa Jánovi rodičia zamestnali v novom mestskom podniku Chemko. Na šesťdesiate roky a Pražskú jar spomína ako na obdobie prekvitajúce kultúrou, tancom, hudbou, distingvovaným a vzdelaným národom, ktorému vkladal demokratické nádeje sám Alexander Dubček. Kvôli neustálemu rebelovaniu na škole sa Ján začal spolčovať aj s miestnymi Macedóncami, ktorí dlhé roky v Strážskom podnikali a predávali zmrzlinu. Mimo školy tak získaval vzdelanie v odbore, ktoré využil o mnoho rokov: „Nás, žiakov, ktorí oponovali, často bili – najmä učiteľky-komunistky. Aj keď nám postavili novú budovu školy, futbalové ihrisko a podmienky boli vďaka mestskému podniku lepšie, ja sám som sa nedokázal povzniesť ponad prelud a klam režimu. Škola ako štúdium ma prestala zaujímať – obchodníci Macedónci ma naučili remeslo a jazyky. To mi veľmi pomohlo aj neskôr, rýchlo som si osvojil poľský, ruský, nemecký, anglický a dokonca aj španielsky jazyk. Vnímal som Slovákov ako dobre vyučený národ, v Amerike som nikdy nemusel zametať podlahy ani robiť inú podradnejšiu prácu.“

Komunisti si ma našli aj v Tatrách

 „Odkedy sa pamätám, vždy som vedel, že zo svojej rodnej krajiny budem musieť utiecť. Počas strednej školy v Prešove som sa začal ponevierať po Československu, pracoval som na gazdovstve a nechcel som sa vrátiť domov na východ. Strážske už v tom bode pre mňa neznamenalo mnoho – vrátil som sa iba, keď mojej mame amputovali nohu po zrážke s automobilom. S kamarátmi som sa túlal, písal si sám ospravedlnenky, pracoval ako horský nosič v Tatrách. Komunisti si ma našli dokonca aj v horách – vtedy som začínal cítiť, že sa mi zahrávanie s negatívnou mienkou o režime môže stať osudným.

Mal som iba šestnásť rokov, keď som vymyslel plán, ako s kamarátmi vycestujeme do Juhoslávie a odtiaľ utečiem do Rakúska. Napokon sa mi môj útek podaril až v roku 1969, polroka po okupácii ruskými vojskami. Z Belehradu som sa presunul do Mariboru a odtiaľ v noci prebehol cez hranice iba s dokladmi, peniazmi a párom čistých ponožiek. V utečeneckom tábore Traiskirchen som následne strávil takmer polroka, predtým než sa mi podarilo odletieť za strýkom do Ameriky.“

„Nedokážem ani vysvetliť, čo komunisti robili s ľuďmi. Napriek tomu mi život vyšiel tak, ako som chcel. Mladá generácia by si mala pamätať, čo sme prežili my, aby sa na to nezabudlo – a aby sa to nezopakovalo.“

Andrejove európske záviny

Po úteku do vysnívanej Ameriky viedol Jánov osud rôznymi smermi a profesiami. Sám túto 50-ročnú etapu nazýva svojím „druhým“ z troch životov. Tvrdí, že v sedemdesiatych rokoch, v cudzej kapitalistickej krajine plnej imigrantov, sa musel snažiť dvakrát viac než domáci, aby sa presadil. Počas vojny vo Vietname pracoval na aljašskej základni Fort Wainwright, kde za sedem mesiacov dosiahol hodnosť E4 z E1. Tá sa pritom bežne udeľovala vojakovi až po niekoľkoročnej službe. Svoje budúce úspechy pripisuje často aj vlastnej súťaživosti či húževnatosti, ktoré sa v ňom vycibrili už v útlom veku.

„V armáde ma povýšili, a to ešte kým som nebol americkým občanom. Bola vojna, vedel som rýchlo behať a dobre mieriť – to im stačilo. Spomínam si na to, ako zdesene vyzerali vojaci, ktorí sa k nám z Vietnamu vracali. Bol to strašný pohľad, dívali sa na nich s odporom aj ich vlastní, Američania. Po vojne som pracoval vo firme, ktorá predávala vzduchotechniku a precestoval som väčšinu územia Spojených štátov. V roku 1978 som sa zosobášil so svojou ženou Jean a usadili sme sa v Minnesote, kde sme vychovali aj nášho jediného syna Andreja, ktorému sme dali meno po mojom otcovi. Rok 2000 sa stal prelomom v našich kariérach – vybudovali sme sieť pekární s tradičnými orechovými a makovými závinmi pod názvom Andrej’s European Pastry. Mali sme 12 zamestnancov a ročne sme pripravili a rozviezli 20 000 kusov závinov. Pracovali sme napríklad aj ako súčasť cateringu počas návštevy Václava Havla v Minnesote.“

Návrat domov

Trvalo 21 rokov, kým sa Ján so svojou rodinou a priateľmi zo Slovenska stretol znova, už po revolúcii, v roku 1990. Napriek novému demokratickému režimu sa však tohto návratu nesmierne obával – počas cesty vlakom, ktorý sa približoval k československej hranici, sa dokonca bál, že za jazdy vyskočí. Návrat do Strážskeho prebehol triumfálne – Jána doma na železničnej stanici čakali ľudia, ktorých nevidel cez dve dekády svojho života. Jeho návštevy v porevolučnom období zintenzívneli, až sa napokon v 2019-om roku definitívne rozhodol vrátiť sa natrvalo.

„Jedného dňa, pri pohľade na meter vysokého snehu pred mojím domom v Minnesote, som si povedal – dosť. Chcel som sa vrátiť, dokonca som svojej manželke povedal, že odchádzam hoci aj sám. Vrátili sme sa však spolu. Dnes bývame vedľa Novej nemocnice v Košiciach. Páči sa mi toto mesto – viem sa odtiaľto pohodlne a rýchlo dostať do Tatier, kde som sa túlal ako mladý. Mesto mi ponúka priestor na odpočinok, sústredenie sa na kultúru, umenie. To je niečo, čo som si po všetkých tých rokoch zaslúžil. A tak tu žijem svoj tretí život.“

Prinášame pravidelné príbehy o zaujímavých ľuďoch. Spoznaj osobnosti Košíc zblízka a rezervuj si izbu v dizajnových izbách Invisible Hotela.

Zdieľaj nás na sociálnych sieťach:

Mohlo by ťa zaujímať