Zriadenie centra pre matku a dieťa je mojím snom už 30 rokov. Dúfam, že sa ho jedného dňa aj dožijem

Peter Krcho je odborníkom v oblasti neonatológie už 32 rokov. Jeho pracovné pôsobenie sprevádza záchranu stoviek predčasne narodených, nedovyvinutých detí, ktorých rodičia mu prejavujú vďaku po celý zvyšok svojho života. Aký je to pocit oživiť 500 alebo 3500-gramové dieťa, ktoré by inak zlyhalo? A aké sú vízie uznávaného odborníka v oblasti starostlivosti o matky a deti na Slovensku? Čo je dôvodom urputného boja, ktorý vedie už od 90. rokov?

Čo to vlastne neonatológia je

Peter Krcho študoval pediatriu na Karlovej Univerzite v Prahe. Pomerne krátko po dokončení štúdia sa začal venovať neonatológii; pojmu, ktorý podľa neho ani dnes nie je verejnosti všeobecne známy. Ide o určitú časť pediatrie, ktorá sa týka najrizikovejšej skupiny detí počas prvých štyroch týždňov života. Toto obdobie je pre tieto deti spojené s komplikáciami, ktoré začínajú buď okamžite po pôrode alebo až po nejakom čase. Neonatológia je teda vyslovene starostlivosť o novorodenca. 

Za novorodenecké obdobie označujeme zvyčajne 4 týždne, ale u predčasne narodených to môžu byť hoci aj 4 mesiace, alebo kým nedosiahnú hmotnosť minimálne 2500 gramov. Rovnako sa to týka patologických gravidít, teda rizikových tehotenstiev, pri ktorých je v ohrození matka alebo dieťa.

„Ak sa dieťa narodí predčasne, zisťujeme v prvom rade anamnézu matky a zhromažďujeme všetky dostupné informácie, čo sa s ňou dialo počas gravidity. Dnes máme k dispozícii rôzne technológie, spolupracujeme s pôrodníkmi a prenatálnymi diagnostikmi. Je pre nás kľúčové prísť na to, ako sa dieťa vyvíjalo, aby sme sa pripravili na všetky možné predvídateľné komplikácie.

Pokiaľ ide o veľmi náročné prípady, obraciam sa na svetové pracoviská a kolegov, ktorých poznám v zahraničí. Vo svete to jednoznačne smeruje k zriadeniu samostatných ústavov, centier pre matku a dieťa, kde sa starostlivosť môže poskytovať naraz na jednom mieste. V tomto centre sa budú komplikácie a procesy riešiť na jednom koncentrovanom pracovisku, nebude teda nutné dieťa nikam prenášať – to je vlastne jedna z najhorších vecí pre novorodenca. Verejnosť a dospelí si to málo uvedomujú.

Aktuálne je to v Košiciach a celkovo vo väčšine prípadov na Slovensku nastavené tak, že sa predčasne narodené bábätká oddeľujú od matiek a umiestňujú sa do samostatných zariadení – u nás je matka v Univerzitnej nemocnici a dieťa v Detskej fakultnej nemocnici, ktorá má, žiaľ, k 35 lôžkam novorodencov k dispozícii len 8 lôžok pre matky. V čase pandémie klesli tieto lôžka na 4, dokonca pár týždňov nemali pre matky žiadne lôžka. Na tieto okolnosti upozornila už aj WHO, svetová zdravotnícka organizácia, a teda že pandémia má negatívny vplyv na starostlivosť o nezrelých a rizikových novorodencov.“ 

Ako prebieha boj o záchranu životov?

V prípade neonatológa Petra Krcha nejde len o jeho zručnosti pri manipulovaní s 500-gramovými, ale aj 3500-gramovými bábätkami. Ide taktiež o vyše 30-ročnú snahu vytvoriť niečo – priestor/zariadenie/centrum – ktoré prinesie prospešnosť matkám a deťom nielen v Košiciach, ale aj v rámci celého východného Slovenska.

„V minulosti som bol prednostom kliniky, kde som presadzoval centralizáciu starostlivosti, koncentráciu patologickej gravidity do centra, aby sa nemuseli novorodenci po pôrode prenášať, čo sú v zahraničí bežné praktiky. Klinika bola zrušená a teraz robím v podstate to isté ako primár – snažím sa stále ošetrovať deti s mamičkami. Na intenzívnu starostlivosť prekladám iba tie vo veľmi kritickom stave, ktoré naozaj vyžadujú nepretržitú intenzívnu starostlivosť a paradoxne sofistikované postupy, na zavedení ktorých som sa výraznou mierou podieľal so svojím tímom.

V rámci nášho tímu máme jasne stanovené ciele – chceme v prvom rade vybudovať niečo, čo potrebuje celé Slovensko – centrum pre matku a dieťa a ich spoločnú starostlivosť na jednom mieste. Za druhé je to znižovanie oxidačného stresu, teda znižovať všetky možné formy fyzikálneho pôsobenia, všetkého toxického a chemického, čím zvyšujeme riziko neskorších komplikácií u novorodencov – niekedy ide, žiaľ, aj o možné nádorové ochorenia. Treťou prioritou je zriadenie banky materského mlieka, aby mohli mlieko dostať aj tie deti, ktorým ho nemôže dať ich mama.

Materské mlieko je tekutina so živými bunkami. Je možné ho skladovať, spracovávať, je teda ideálne pre uloženie do banky. Prostredníctvom materského mlieka matka podáva svojmu dieťaťu živé kmeňové bunky, imunomodulátory, ktoré prijíma buď klasicky cez tráviaci trakt, alebo sa napríklad môže kvapkať aj na sliznice. Výskumy dokazujú, že bunky z materského mlieka sú takto schopné migrovať do mozgu. Dokážu regenerovať zaniknuté bunky a opravovať narušené štruktúry.

Materské mlieko a jeho fantastické účinky teda chceme využívať pri liečbe našich detí. Je to skvelo aplikovateľné tiež pri formovaní imunitného systému, pri tzv. imunitnom programovaní. Dojčené dieťa odovzdáva baktérie, ktoré má v ústach, do prsníka a prsných žliaz svojej matky. V jej tele komunikujú s imunitným systémom a tá ich odovzdáva spätne do obehu dieťaťa. Tento mechanizmus prenosu informácií pomocou baktérií by sme mali využívať pri aktuálnych COVID-19 pozitívnych matkách, ktoré cez materské mlieko chránia svoje deti, a vedia ich tak brániť aj proti koronavírusu. Infekcia tohto ochorenia je veľmi zriedkavá u novorodencov. Ak by ste vložili živé koronavírusy do skúmavky s materským mliekom, neboli by schopné rozmnožovať sa. Zablokuje sa im replikácia.“

Potrebujem priestor

Všeobecne platí, že pri akomkoľvek projekte je potrebné zohľadniť a zvládnuť ekonomické, manažérske či priestorové potreby. Ak je niečo vybudované, je stále nevyhnutné vedieť, ako daný projekt udržať. Ide o v súčasnosti často rozoberanú tému udržateľnosti (sustainability), ktorou sa zaoberá aj Peter Krcho v rámci neonatólogie v Košiciach a na Slovensku. 

„Práve v tomto období bojujeme za to, aby sme vybavili v krátkom čase päť intenzívnych lôžok pre mamičky s deťmi. Odkedy som v pozícii primára, tak som zistil, že sa vieme postarať o viac novorodencov a ide nám to rýchlejšie spolu s mamičkami ako bez nich. Každá mama chce byť prirodzene so svojím dieťaťom, no naše nemocnice na to nie sú uspôsobené. Potrebujeme pre ne priestor, kde ich vieme ošetrovať spolu. Týmto štýlom vieme napríklad šetriť sestričky, pretože matky sa naučia, ako svoje deti ošetrovať samy a veľmi rýchlo zistia, čo je pre ich vlastné dieťa to najlepšie. Je potrebná reorganizácia práce v nemocniciach, pochopenie významu tohto spojenia.

Keď spojíte matku s dieťaťom, zlikvidujete nemocničné infekcie, keď sa pri zhone práce infikuje jedno dieťa od druhého na oddelení. Mnohé problémy, ktoré sa ťažko riešia, sa vedia oveľa lepšie zvládnuť, ak sú novorodenec s matkou spolu. Tiež z našich výskumom uprednostňujeme to, aby boli deti dojčené mliekom vlastnej matky, dokonca aj tej, ktorá je infekčná. 

Kontraindikácia dojčenia je len v prípade závažnej infekcie, ak má matka teploty, kašeľ a závažnú alteráciu stavu, ale akonáhle sa jej stav zlepší, je to práve jej vlastné mlieko s protilátkami, ktoré chráni najlepšie jej vlastné dieťa proti infekcii, ktorú má matka. A tak je to v prípade mnohých vírusových infekcií – pokiaľ dostane matka kiahne viac ako tri dni pred pôrodom (v čase po pôrode, zvyčajne už na 5. deň), odovzdáva svojmu dieťaťu protilátky a sama ho chráni proti vlastnej infekcii, ktorá je u nej už na ústupe.

Samozrejme, ak mamka prekoná vírusovú infekciu počas gravidity niekoľko týždňov pred pôrodom, odovzdáva protilátky priamo dieťaťu pred narodením a dieťa sa rodí akoby ‚očkované‘. Má protilátky, neochorie. A príroda si to zabezpečila ešte ďalším mechanizmom – v materskom mlieku vlastnej mamky sú špecifické IgA protilátky, ktoré chránia dieťa presne pred danou infekciou. 

Preto je kľúčové urobiť všetko preto, aby bolo každé dieťa ošetrované a dojčené vlastnou mamkou, a aby každé centrum pre matku a dieťa malo banku materského mlieka. To je jediná cesta, ako sa vieme pripraviť na prípadné ďalšie epidémie. Je to veľmi závažný a kľúčový faktor, ošetrovať čo možno najskôr matky spolu s novorodencami. 

Centrum pre matku a dieťa by v tomto prípade malo fungovať podobne ako komplex Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb. Na jednom mieste by sa riešila gravidita, predpôrodné vyšetrenia, pôrod a všetko, čo nasleduje potom. Celý Košický samosprávny kraj si zaslúži takéto centrum, o to viac , že na východe Slovenska pretrváva najvyššia novorodenecká úmrtnosť. Dúfam, že sa toho jedného dňa dožijem, pretože je to beh na dlhé trate, a to sme si v rokoch 1996 až 2000 mysleli, že ak to raz nastavíme, už to pôjde samo. Niektorí si dokonca myslia, že sa to nedá dosiahnuť. A ja sa pýtam – nedá sa dosiahnuť niečo, čo je v zahraničí štandard?“

„Stále sme si ešte neuvedomili, aké je dôležité neoddeľovať dieťa od matky. Žijeme v starom režime, v prežitku doby, ktorý pokračuje naďalej, pretože naše nemocnice nie sú uspôsobené na iné riešenia.“

Ako neonatológom v Košicach viete pomôcť aj vy

Peter Krcho stojí za neziskovou organizáciou Novorodenec.sk od roku 1997. Organizácia zhromažďuje financie a investuje do prístrojov a zariadení, podieľa sa na výuke a organizuje odborné podujatia. Zabezpečujú tiež know-how, ako špecifické prístroje používať v prospech pacientov. 

„Na to, aby sme metodiku vedeli zaviesť, sme potrebovali zohnať zariadenia, snímač, monitor, ktoré tú danú liečebnú metódu realizujú. Keď sme už mali prístroj, museli sme ľudí zacvičiť. Najdôležitejšia časť je však niekedy okolie presvedčiť, že to, čo chceme robiť, má zmysel a je to efektívne. Na to sú odborné podujatia, kde sa argumentuje a diskutuje, stanovujú a určujú sa trendy ďalšieho vývoja. 

Nemecký filozof Arthur Schopenhauer povedal, že pravda prechádza tromi fázami. V prvej je zosmiešňovaná, v druhej napádaná a v tretej fáze je považovaná za odjakživa platnú samozrejmosť. Zažil som to počas svojej práce mnohokrát. Je to až frustrujúce, prečo sa neviem poučiť z minulosti. Človeka vyčerpáva bojovať s ľuďmi, ktorí zaostávajú dobrovoľne, lebo nestíhajú, alebo niekedy nechcú sledovať trendy a boja si to priznať.

Východ Slovenska je výnimočný tým, že je tu najvyššia novorodenecká úmrtnosť a veľa rizikových gravidít. Je to lokalita, kde ak dosiahneme určité zlepšenie, odzrkadlí sa to na okamžitých celoslovenských výsledkoch. So Spojenými štátmi americkými sme na tom pracovali veľmi intenzívne v 90. rokoch, keďže nás podporovala nadácia Hillary Clintonovej, AIHA a USAID (American International Health Alliance a United State Aliance for International Development). Nevidím inú cestu, iba v tom pokračovať.

Ktokoľvek nám vie pomôcť príspevkom v rámci 2% z dane – všetky financie, ktoré už 30 rokov zhromažďujeme, investujeme do zariadení a obnovy prístrojov. Teraz tiež pracujeme na 5 intenzívnych lôžkach, v rámci čoho nám pomáha nemocnica s rekonštrukciou. Budeme potrebovať doplniť inkubátory a s nimi súvisiace prístroje ako monitory či obnovu diagnostickej techniky. Dnes, v čase pandémie, nás tlačí čas a nemocnice nevedia konať rýchlo a efektívne. 

Naša nezisková organizácia funguje transparentne, každý rok zverejňujeme oficiálnu správu o hospodárení. Okrem toho nás už celé roky podporujú rodičia, o ktorých deti sme sa starali a dnes sú už niektorí z nich aj 20-tnici. Vedia, čo naša práca obnáša a za ich podporu som im veľmi vďačný.“

A aký je to pocit zachraňovať životy?

Peter priznáva, že ho na ulici občas zastavujú mladí ľudia, o ktorých sa staral pred vyše 25 rokmi. Podľa jeho slov je schopnosť priviesť k životu už aj takmer nevládne telíčko novorodenca podobná účinku ‚drogy‘, avšak s jedným veľkým rozdielom – žijete z nej ešte dlhú dobu po udalosti, a niekedy aj po rokoch.

„Pred pár týždňami sme mali v rukách dieťatko, ktoré už nejavilo známky života, mysleli sme si, že je neskoro. Podarilo sa nám dieťa oživiť rýchlymi zákrokmi, ale zareagovalo, až keď sme mu priamo do srdca podali lieky pomocou katétra. Až vtedy naskočilo srdiečko a pokračovali sme ďalšími procesmi oživovania. Našťastie sme to stihli v poslednej chvíli a zatiaľ nemá žiadne trvalé následky. Samozrejme, že ho budeme sledovať, aby sme mali vždy spätnú väzbu. 

Z takéhoto momentu človek naozaj žije tak približne dva mesiace. Je to droga, neopísateľná emócia. Od roku 1999 som si začal dokumentovať pacientov a mám obrovské množstvo záznamov, dokumentov a fotografií. Stále sa k prípadom vraciam a pomocou dnešných technológií viem rýchlo reagovať a spojiť sa so zahraničnými kolegami. Posielam im kompletnú dokumentáciu toho, čo riešim. Je zaujímavé, že si viac pamätám konkrétne prípady ako mená, a ak si otvorím nález hoci aj spred 25 rokov, zrazu sa mi vybaví celý priebeh ochorenia pacienta, čo sme riešili, ako sme sa báli a ako to nakoniec dopadlo. Niekedy sa pýtam sám seba, aká je kapacita mozgu na uchovávanie informácií, ktoré získavame vo vypätých situáciách, ako si vie organizmus na niečo také zvyknúť, kde je hranica – niekde predsa así musí byť. 

Všetci lekári potrebujú mať pocit, že vedeli vyriešiť problém pacienta, ideálne ak ostáva bez trvalých následkov. Je to fantastický pocit. Na začiatku, keď ma začali volať k takýmto deťom, som sa veľmi bál. Dnes už strach nemám, fungujem ako automat, ktorý presne vie, ako má postupovať v kritickej situácii. Hneď sa mi vybavujú možné riešenia a musím vybrať to najlepšie. Ide v prvom rade o zručnosti, jemné dotyky a motoriku, ktoré niekedy rozhodujú o živote. 

Predčasne narodené deti nie sú choré, sú nedovyvinuté. Naozaj dúfam, že sa jedného dňa dožijem špeciálne zariadeného centra pre ne i ich matky, vďaka ktorým im budeme vedieť sprostredkovať lepšiu, na danú dobu tú najlepšiu starostlivosť.“