Ivana Ihnátová: Umenie a príbehy nás učia menej súdiť, viac chápať a vidieť svet z iných perspektív
Ivana Ihnátová pôsobí ako Education Expert v Národnej banke Slovenska. Venuje sa témam vzdelávania, talentových politík, komunikácie a rozvojaspolupráce. Počas štúdia aj profesionálnej kariéry získavala skúsenosti v rôznych krajinách, sektoroch a multikultúrnych tímoch, ktoré formovali jej pohľad na význam mäkkých zručností. Ako sa učíme komunikovať, budovať dôveru či byť otvorení novým perspektívam? Prečo sú práve vzťahy a empatia často dôležitejšie než samotné odborné vedomosti? A ako dokážu kultúra, umenie alebo obyčajná zvedavosť meniť spôsob, akým pristupujeme k svetu aj k ľuďom okolo nás? Odpovede prináša rozhovor, ktorý vznikol po jej workshope pre Creative Industry Košice o dôležitosti networkingu, otvorenosti a prenášaní teórie do reálneho života pomocou malých krokov.
V projekte x-Inno Radar sa okrem iného venujeme téme expatov, tzn. ľudí, ktorí nejaký čas pôsobili alebo pôsobia v inej krajine, než v akej sa narodili, a tiež vplyvu zahraničia na rozvoj ich mäkkých zručností. V kontexte tejto témy si pre nás organizovala aj workshop Zaži, precíť, rozvíjaj, v ktorom si sa venovala networkingu a komunikácii, technikám prekonávania stresu a strachu z neznámeho, a tiež tomu, ako umenie a kultúra rozvíjajú naše mäkké zručnosti. Na začiatok nám prezraď o svojej profesionálnej ceste a osobnostnom rozvoji v spojitosti s mäkkými zručnosťami. Kde všade si ich doteraz najviac rozvinula alebo využila a v ktorej fáze života?
Moja profesionálna cesta sa pohybuje na pomedzí viacerých sektorov – od súkromného, cez neziskový až po verejnú a štátnu správu, vrátane skúseností v medzinárodnom prostredí. Po štúdiu, počas ktorého som pôsobila okrem Prahy aj v Lille, Antverpách či Moskve, som sa vrátila na Slovensko a začala sa venovať projektom na rozhraní talentu, vzdelávania, komunikácie a spolupráce. Často išlo o iniciatívy, ktoré sa budovali úplne od začiatku – projekty, ktoré boli ešte len myšlienkou alebo v raných fázach. Práve v takýchto situáciách som si najviac uvedomila význam mäkkých zručností. Keď vytvárate niečo nové, nestačí mať dobrý nápad, potrebujete ho vedieť vysvetliť, získať preň ľudí a budovať dôveru. Komunikácia, networking či schopnosť facilitovať diskusiu sa tak pre mňa stali neoddeliteľnou súčasťou práce. Zároveň som si uvedomila, akú dôležitú úlohu zohráva kvalita vzťahov, ktoré budujeme. Veľmi si vážim spolupráce, kde je prítomná odbornosť, pokora aj ľudskosť. A práve schopnosť tieto vzťahy budovať na hlbšej úrovni vnímam ako jednu z najdôležitejších vecí, ktoré mi mäkké zručnosti priniesli.
Prečo sú podľa teba mäkké zručnosti dnes také dôležité?
Mäkké zručnosti boli dôležité vždy, dnes sa o nich len viac hovorí. Určujú, ako spolu komunikujeme, spolupracujeme a ako si vieme porozumieť, nielen v pracovnom, ale aj v osobnom živote. Schopnosť jasne sa vyjadriť, počúvať druhých, byť empatický či otvorený rôznym perspektívam nám pomáha predchádzať nedorozumeniam a budovať kvalitné vzťahy. Zároveň platí, že odborné vedomosti sú veľmi dôležité, ale bez schopnosti ich odkomunikovať alebo zdieľať s inými ľuďmi ich často nevieme naplno využiť. Vidíme to aj v pracovnom prostredí, najmä pri téme talentu. Ľudia často neodchádzajú z práce kvôli práci samotnej, platu alebo jej obsahu, ale kvôli vzťahom a komunikácii, veľmi často so svojím nadriadeným. Práve schopnosť manažérov komunikovať, pracovať s ľuďmi a budovať dôveru je preto kľúčová. Zároveň však zohráva dôležitú úlohu aj schopnosť jednotlivcov jasne komunikovať svoje očakávania, potreby a spätnú väzbu. Táto obojstranná komunikácia je základom fungujúcej spolupráce.
V rámci workshopu na rozvoj mäkkých zručností, ktorý si lektorovala pod hlavičkou Creative Industry Košice, si sa zameriavala na komunikáciu, networking, psychickú odolnosť aj otvorenosť. Ktorá z týchto zručností je podľa teba pre ľudí najťažšia na rozvoj a prečo?
Myslím si, že to závisí od osobnosti, skúseností aj od toho, v akom prostredí sa človek pohybuje. Rozvoj všetkých týchto zručností môže byť náročný. Ak by som však mala vybrať jednu, bola by to otvorenosť voči novým perspektívam. Na rozdiel od ostatných je viac o našom vnútornom nastavení. Byť otvorený znamená byť ochotný pripustiť, že náš pohľad nie je jediný, a byť zvedavý na iné prístupy. Práve tam často narážame na bariéry. Ide napríklad o strach z neznámeho alebo o prirodzenú tendenciu držať sa toho, čo poznáme. A pritom si tým niekedy sami zužujeme priestor, v ktorom sa pohybujeme, a nevidíme, čo všetko nám môže svet ponúknuť.
Spomínala si koncept „curiosity over fear“, alebo teda uprednostnenie zvedavosti pred strachom. Ako ho Ty osobne uplatňuješ v pracovnom prostredí? Vieš uviesť konkrétny moment, keď Ti to pomohlo?
Úprimne, je to niečo, čo si musím vedome pripomínať, najmä v momentoch, keď si nie som istá alebo mám z niečoho obavy. Už len táto malá myšlienka vie veľmi pomôcť. Napadá mi jedna konkrétna situácia z minulého roka, ktorá nebola úplne pracovná. Mala som sabbatical medzi prácami a dostala som príležitosť zúčastniť sa International Youth Forum on Creativity and Cultural Heritage v Číne, ktoré organizovalo UNESCO. Bola to téma, ktorá ma veľmi zaujímala, ale zároveň som cítila veľký rešpekt, čiastočne kvôli prostrediu, keďže Čína nie je úplne jednoduchá krajina, a zároveň preto, že hoci sa téma prepájala s tým, čomu sa venujem, nebola to úplne oblasť môjho hlavného zamerania. Práve vtedy som sa snažila vedome naladiť na myšlienku „curiosity over fear“ a začala som sa viac sústrediť na to, čo mi tá skúsenosť môže priniesť a akých ľudí môžem spoznať. Aj napriek obavám som sa rozhodla ísť, a na konci dňa to bola skúsenosť, ktorá mi dala veľa a otvorila mi nové perspektívy aj kontakty, ku ktorým by som sa inak pravdepodobne nedostala.
Tvoj lektorský prístup zahŕňa aj silné praktické prvky, od speed networkingu až po prácu pod stresom. Čo je podľa teba tým kľúčovým faktorom, ktorý ľuďom pomáha pretaviť teoretické poznatky o mäkkých zručnostiach do ich každodenného fungovania?
Za mňa je kľúčové najmä to, že si tieto zručnosti potrebujeme reálne vyskúšať. Hoci viem, že práve na začiatku to vie byť náročné a často potrebujeme prekonať strach. Avšak práve týmto skúšaním sa vieme postupne zlepšovať. S tým úzko súvisí aj sebapoznanie. Je dôležité vnímať, ako reagujeme v rôznych situáciách, čo nám pomáha a čo nás naopak brzdí. Napríklad ja viem, že pri vystupovaní pred verejnosťou ma vedia prezradiť ruky. Keď držím papier, začnú sa mi triasť. Preto sa snažím papier v rukách nemať, odstrániť si túto bariéru a nájsť formu, ktorá mi viac vyhovuje. Dôležitou súčasťou je aj práca s malými krokmi. Namiesto veľkých zmien, ktoré často nevydržia, je oveľa efektívnejšie robiť malé, realistické a konkrétne kroky pravidelne. Pomáha nastaviť si konkrétny, realistický cieľ, ideálne aj s časom, kedy ho chcem urobiť, a prípadne ho prepojiť s niečím, čo už zvyknem robievať. Práve na tom sme pracovali aj počas workshopu. Skúšali sme napríklad nastaviť si, že raz za týždeň sa zapojím otázkou na mítingu alebo si poviem, že vždy v pondelok ráno oslovím jedného nového človeka na LinkedIne v oblasti, ktorá ma zaujíma. Práve kombinácia skúsenosti, sebapoznania a malých krokov pomáha preniesť mäkké zručnosti z teórie do reálneho správania.
Máš skúsenosti z viacerých sektorov aj krajín. Zmenilo sa tvoje vnímanie mäkkých zručností v rôznych prostrediach?
Áno, určite sa zmenilo. Najmä v tom, že dnes lepšie rozumiem rôznym prostrediam a tomu, aké majú svoje špecifiká, bariéry aj možnosti. Po skúsenostiach zo súkromného, neziskového aj verejného sektora mám pocit, že som sa naučila pomalšie hodnotiť a viac sa snažiť pochopiť kontext. Každé prostredie funguje inak, napríklad neziskový sektor je často flexibilnejší, zatiaľ čo verejná správa má viac procesov a obmedzení. Zároveň však neziskovky často narážajú na limitované zdroje, zatiaľ čo verejná správa má v tomto smere iné možnosti. Každé z týchto prostredí má teda svoje výhody aj limity. Vďaka tomu dnes viem lepšie rozpoznať, prečo a ako veci fungujú alebo nefungujú, a hľadať medzi nimi prepojenia aj vhodné formy spolupráce. Okrem pracovných skúseností mi v tomto smere veľa dalo aj štúdium. V rámci medzinárodného Joint Master Degree programu, založeného na konzorciu viacerých univerzít, som študovala v skupine 32 študentov z rôznych krajín, a počas štúdia sme pôsobili v troch krajinách. Táto skúsenosť ma naučila najmä medzikultúrnej komunikácii a tomu, ako spolupracovať s ľuďmi z rôznych prostredí a kultúr. Vďaka týmto skúsenostiam dnes lepšie vidím súvislosti a komplexnosť situácií, a zároveň si viac uvedomujem, aké dôležité je byť otvorený a snažiť sa pochopiť druhých.
Networking a komunikácia môžu byť pre mnohých strašiakom. Existuje cesta, ako tieto zručnosti rozvíjať aj v prípade, ak sa na ne človek prirodzene necíti alebo je skôr introvertný typ?
Myslím si, že základ je veľmi podobný ako pri predchádzajúcej otázke v spojení s celkovým rozvojom mäkkých zručností, teda kombinácia skúsenosti a sebapoznania. Ak vieme, že networking či komunikácia nie sú naše silné stránky alebo nám nie sú úplne prirodzené, môžeme si nájsť spôsob, ktorý nám bude viac vyhovovať alebo bude pre nás menej náročný. Napríklad niekomu pomôže neprísť na event sám, ale ísť s niekým. Rovnako je užitočné „poznať ľudí, ktorí poznajú ľudí“, teda využiť existujúce kontakty a nechať sa prepojiť s ľuďmi, ktorých by sme chceli spoznať. Pre niekoho môže byť prirodzenejšie začať komunikáciu online, napríklad cez LinkedIn, a až následne prejsť do osobného kontaktu. Zároveň je dôležité uvedomiť si, že nie každý potrebuje byť viditeľný vo veľkej skupine. Mnohým ľuďom viac vyhovujú menšie rozhovory alebo one-on-one stretnutia, kde vedia ísť viac do hĺbky a budovať kvalitnejšie vzťahy. Preto je podľa mňa kľúčové nájsť si vlastný spôsob, poznať svoje silné stránky a stavať na nich. Zároveň si však vieme hľadať spôsoby, ako zvládať situácie, ktoré sú pre nás náročnejšie.
V závere workshopu prišla reč aj na to, ako umenie a kultúra formujú našu empatiu. Vidíš ty osobne priame prepojenie medzi kultúrnymi zážitkami a tým, ako dokážeme mäkké zručnosti využívať v každodennej praxi?
Za mňa určite áno. Myslím si, že umenie, kultúra a príbehy majú veľmi silný vplyv na to, ako vnímame svet aj ľudí okolo nás. Na jednej strane nám ukazujú, že v rôznych situáciách nie sme sami. Vieme sa stotožniť s príbehmi alebo postavami a lepšie pochopiť vlastné prežívanie. Zároveň nás vystavujú perspektívam a situáciám, ktoré sme sami nezažili, a pomáhajú nám vidieť veci z iného uhla pohľadu. Práve vďaka tomu sa učíme menej rýchlo hodnotiť a viac sa snažiť pochopiť druhých. Napríklad pri príbehoch ako Anna Karenina vidíme, že situácie, ktoré by sme na prvý pohľad jednoducho odsúdili, sú v skutočnosti oveľa komplexnejšie. Zároveň to však nie je len o tom byť „divákom“. Nemusíme byť profesionálni umelci. Už samotná tvorba, kde dokážeme dať svoje myšlienky a emócie do konkrétnej formy, nám pomáha lepšie pracovať so sebou, uvoľniť napätie a spracovať to, čo prežívame. Aj preto vnímam prepojenie medzi kultúrou, umením a mäkkými zručnosťami ako veľmi prirodzené. Pomáhajú nám rozvíjať empatiu, otvorenosť a schopnosť lepšie porozumieť aj samým sebe.
————-
Projekt je podporený programom Interreg CENTRAL EUROPE so spolufinancovaním z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.