Košice sa za posledných 10 rokov skutočne zmenili. Rozhovor s architektom Michalom Hladkým

text: Nikolas Bernáth, foto: Nikolas Bernáth, Barbara Rusnáková

Vyštudovaný architekt, zakladajúci člen Východného pobrežia a riaditeľ organizácie Creative Industry Košice, Michal Hladký, hovorí o mnohoročnej práci na rozvoji mesta. Problémy i úspechy, kontakt so zahraničím, ale najmä možnosti, kam sa Košice môžu v budúcnosti dostať, sú ústrednou témou rozhovoru.

Tento rozhovor sme plánovali robiť doma, si však veľa na cestách, takže aj kvôli tomu ho robíme v Helsinkách, na streche kultúrneho centra Kaapeli. Napĺňajú ťa ešte tvoje cesty alebo to už berieš len ako nevyhnutnú súčasť práce?
 
 Cestovanie je vždy inšpirácia. Niekedy je unavujúce, ale vždy je to pre mňa inšpirácia. Zakaždým, keď človek môže odísť zo svojho kontextu, dostáva iný rámec pre myšlienky. Otázka je, keď sa vrátiš, koľko z toho, čo si si navymýšľal, aj uskutočníš.

Zažívaš niečo ako kultúrny šok, keď sa vraciaš späť domov, alebo sa kultúrne rozdiely medzi nami a zahraničím už stierajú?

Ani nie. Väčšinou si poviem, ako sa máme dobre. A to sa netýka len krajín smerom na východ, ale i na západ. Často si namýšľame, ako sa všetci majú lepšie, než my, to však nie je pravda. Máme sa veľmi dobre.

Niekedy si poviem, keď vidím zaujímavý projekt, že by bolo super, keby niečo podobné fungovalo aj u nás, ale chápem, že to môže trvať dlho. Vždy musíš mať tzv. „ownera“ — nositeľa myšlienky, lebo sama sa zrealizuje len zriedka. Ak nie si lídrom zmeny, ona sa proste neudeje.

Ty si študoval architektúru, ešte počas školy a aj bezprostredne po nej si sa však začal venovať rôznym iným aktivitám. Dalo by sa to zhrňujúco nazvať kultúrny manažment?

Môžeme to volať aj kultúrny manažment alebo plánovanie či mestský rozvoj. V angličtine na to sú rôzne lepšie výrazy. Povedzme „urban development led by culture and creativity“.

Bola to náhoda alebo si za tým šiel cielene?

My sme počas školy boli v Grazi v 2004 a 2005, rok po tom, čo bol Graz Európskym hlavným mestom kultúry. Keď človek vidí Kunsthaus od Petera Cooka, tak ho to nadchne. Myšlienka, že sa niečo také podarilo a mohlo by sa aj u nás, bola veľmi lákavá. V tej historickej, UNESCOm chránenej štruktúre zrazu takéto ufo, to je pre študenta fakt niečo.

Tam sme prvý krát prišli do kontaktu s ideou, že vôbec existuje niečo také, ako je EHMK. Predtým sme o tom nevedeli, resp. nás to nezaujímalo. Potom v roku 2007 sme zistili, že Slovensko bude môcť mať EHMK v roku 2013. Na Fakulte umení sme sa zrazu ocitli na vyberaní loga pre kandidatúru. Tam som zistil, že Peter Radkoff s tým nejako súvisí, dali sme sa dokopy a keď sme na meste zisťovali, čo sa plánuje, prišli sme na to, že chýbal mestský rozvoj či urbanizmus. A tak sme sa zapojili a takmer rok dobrovoľníčili. Malo to dosť energie. Bola to intenzívna a pekná práca.

Nedá mi sa ťa však neopýtať, či ti nechýbajú domy a architektúra ako taká.

Domy ani nie. Chýba mi skôr ten proces tvorby. To je naplňujúce. Mám však takú milú náhradu, chodím učiť na Fakultu umení, do prvého ročníka. Na dvoch predmetoch, ktoré učím, študenti robia návrhy a ja to s nimi konzultujem. Plus mám prácu, ktorá praje novým nápadom. Nechápal by som teda architektúru v tom zmysle, že musím kresliť domy, ale skôr dávať dokopy komplexnú vec. Je to pre mňa rovnaký proces. To môže byť i skladanie firmy, uskutočnenie nápadu. To, ako má vyzerať myšlienka, cez jej realizáciu až po finálny produkt. To je ten zaujímavý proces. A keď si pri celom procese, vidíš výsledok, ale zároveň chápeš aj to, aká veľká je derivácia a prečo vznikla.

Pred 10 rokmi si spolu so skupinou ľudí písal prihlášku pre projekt Európskeho hlavného mesta kultúry. Keď sa dnes pozrieš späť, došlo k spomínanej derivácii medzi tým, čo ste si predstavovali, že sa udeje po získaní titulu a tým, ako to neskôr prebehlo?
 
 
Táto otázka padá často, ale musím povedať, že takmer všetko sa podarilo. Jasné, že boli i projekty ako koncept Bane Bankov, ktoré sa nikdy nerealizovali. Krásne je však to, že v čase to nadobudlo vlastný život. A tá myšlienka žije. Možno sme si niektoré veci predstavovali inak, napríklad, že Kasárne budú určené výhradne súčasnému umeniu. Ale vidíš, že ten priestor v meste žije a alternatíva a súčasné formy si našli svoj vlastný život a fungujú v relatívne dobrej symbióze.

Napríklad komplex Strojárenskej. Vzniklo to ako z núdze cnosť. V čase, keď sa rekonštruovali Kasárne, bola potreba nájsť náhradné priestory pre ľudí, ktorí v nich sedeli. Košice 2013 si prenajali nejakú časť Strojárenskej a vtedy sa zasialo to, čo tam je dnes. Keď si spomeniem na všetky negatívne emócie okolo EHMK, ktorým sa asi nedá vyhnúť, nakoniec skončili pozitívnym výsledkom.

Čiže ak dáme bokom budovy, ich rekonštrukcie a celkovú infraštruktúru, to, čo mesto získalo, je najmä nový „mindset“?

Určite je to „mindset“. Musím povedať, že väčší krok než samotná kultúra urobil establishment, administratíva či oficiálne štruktúry. Keď si vezmeme, kam bola schopná ísť kultúra a ako bol establishment ochotný prekročiť svoj tieň, tak je to pre mňa väčší krok. Samozrejme i kultúra sa rozvinula, nemyslím to negatívne. Dnes je možné otvoriť témy, s ktorými by si niekedy nedošiel ani po vrátnicu a to je zásadné. Už je možný dialóg.

Dnes šéfuješ organizácii Creative Industry Košice (CIKE). Bol už v čase prípravy EHMK plán, že raz vznikne takáto organizácia?

Možno nie priamo CIKE, ale bolo jasné, že by mala existovať jedna organizácia, ktorá sa bude venovať napĺňaniu masterplánu. Mesto sa rozhodlo, že budeme pokračovať, a tak pokračujeme. Snažíme sa, aby veci plánované v masterpláne boli realizované.

Keď sme pri CIKE, mnohým ľuďom nie je jasné, čo presne táto organizácia robí. Vieš opísať, čo dnes v meste robí Creative Industry Košice?

Pomáha organizáciám aj jednotlivcom, aby sa mohli rozvíjať. Do veľkej miery prepája Košice so svetom. Máme vybudovanú medzinárodnú sieť kontaktov. Cez nás ju získali aj ďalšie organizácie, ktoré robia kultúru v Košiciach. To je pre mňa osobne veľmi dôležité.

Snažíme sa rozširovať referenčné body mimo miestne univerzum. A samozrejme hájiť záujmy kreatívnej a kultúrnej komunity. Čokoľvek sa deje v strategickom plánovaní a existujú možnosti ako to rozvinúť, sme tam a snažíme sa pomôcť.

Sú Košice v Európe brané ako mesto, v ktorom rezonuje kultúra?

Ja si myslím, že áno, ale to je otázka pre ľudí zvonku. Samozrejme všetci žijeme v nejakej sociálnej bubline a v tej mojej všetci o Košiciach vedia a reflektujú ich ako kultúrne mesto. Ťažko povedať, ak by som šiel na konferenciu atómových fyzikov, či by o Košiciach vedeli, možno by skôr poznali Mochovce. Každopádne sa to už nedá oddeliť. Chce to ešte nejaký čas, ale prešlo to mestom celkom hlboko. Už len to, že si dalo do strategických materiálov kultúru a rozvoj kreatívneho priemyslu ako jeden zo zásadných elementov ekonomického rozvoja mesta, je veľký krok. Desať rokov dozadu to bolo nepredstaviteľné. Každý by si teda mal zreflektovať svoje okolie, ako ono vníma Košice. Moja odpoveď na otázku je však áno.

Momentálne sa čaká na rozhodnutie o výsledkoch kandidatúry Košíc na titul UNESCO Creative City of Media Arts. V čom vidíš ty osobne najväčšiu výzvu, ak by mesto titul získalo?

Najväčšiu výzvu vidím v tom, ako uskutočniť spoluprácu s rôznymi sektormi. Bez toho sa to podľa mňa nedá urobiť. Mohol by to byť len ďalší z radu mnohých umeleckých projektov, ale myslím, že to nie je jeho zmyslom . Myslím si, že najväčšiou pridanou hodnotou pre mesto, ktoré sa stane súčasťou UNESCO Creative Cities, je možnosť budovať partnerstvá na globálnej úrovni. Plus označenie UNESCO Creative City of Media Arts. Je to PR záležitosť, ktorú môžu používať aj iné odvetvia ako referenciu. Napríklad hotely voči turizmu. Aby to však skutočne dávalo zmysel, tak musia nastať presahy medzi odbormi. V tomto prípade IT s umením a ich spolupráca by mala byť benefitom pre väčšiu doménu, či už to je mestský rozvoj, zdravotníctvo, turizmus či vzdelávanie. Nápad by mal byť zrealizovaný niekde ďalej za hranicou IT a umenia. Či to už bude úroveň estetiky, interaktívneho zážitku, či nejaký biznis alebo medzinárodné prepojenie. Vstúpiť do siete je jedna vec, ale zodpovednosť za to, ako s touto možnosťou narábať, je väčšia výzva.

Posuňme sa od sveta inštitúcií a projektov späť do dní, keď ste s Mišom Hudákom mali sen o bájnej krajine a založili ste Východné pobrežie. Je to asi nevyhnutná časť toho, čo si na začiatku začal robiť v meste a pre mesto. Dokážeš dnes tieto svety ešte nejakým spôsobom prepájať?

To sa nedá oddeliť. Keby som mal pomenovať, aká energia ma ženie v práci dopredu, tak ona je sformulovaná v pobrežných manifestoch alebo v tom, čo je Pobrežie ako myšlienka. To je verbalizovanie toho, čo voči Košiciam cítim alebo od nich očakávam. Som zodpovedný voči svojmu mestu, okoliu, rodine. Chcem, aby žili v lepšom svete, povedzme v bájnej krajine. Nechcem odtiaľ odisť, každý to môže urobiť, má na to plné právo. Ale potom stratí právo sa sťažovať, že sa tu niečo deje alebo nedeje. Ak je Pobrežie verbalizáciou myšlienky, tak CIKE je nástroj na realizáciu pozitívnych vecí. Je mestský, má výtlak na mesto aj kreatívnu komunitu.

Čo bude prvá vec, ktorú urobíš, keď sa vrátiš domov?

Pôjdem za dcérou a Táňou :)) Uvidíme, čo ešte prinesie dnešná konferencia, ale späť do práce. Niekedy dávnejšie som to mal také, že som prišiel domov a mal som milión nápadov alebo sa mi rôzne preskupili nápady, ktoré som už predtým mal. Teraz to tak už úplne nebýva, mám väčší odstup. Druhá vec je, že doskladáme náš blížiaci sa festival Art and Tech Days, ktorý plánujeme koncom novembra.

Ak sa chcete dozvedieť viac o aktivitách Creative Industry Košice, kliknite na cike.sk.


Mohlo by ťa zaujímať