Z mesta robí obrovskú galériu. Rozhovor s maliarom Viktorom Fehérom

Rozhovor: Nikolas Bernáth, foto: Tibor Czitó

Viktor Fehér je hlava organizácie Street Art Communication. S tímom ľudí do Košíc už roky prinášajú popredné mená európskeho muralizmu a budujú tak Otvorenú mestskú galériu. So štúdiom Natreto sa aktuálne snaží prinavrátiť remeselnú zdatnosť a umeleckú hodnotu do každodenne potrebnej reklamy a zákazkovej tvorby.
V rozhovore vysvetľuje, čo ho k tomu vedie, prečo to všetko považuje za svoje náboženstvo a prečo vidí výtvarné umenie aj vo varení jedla.

Nemôžem začať inak, keďže je to Natreto. Komu každému ste to už natreli?

Maľovali sme už rôzne veci, od umeleckých malieb cez reklamné, rôzne špecifické technické maľby, revitalizácie strojov, rôzne brandingy alebo maľby dekoračno-dizajnového charakteru, orientačné označenia a rôzne typografické maľby. Alebo len tak nabielo či farebne.

Predpokladám, že istá časť bola maľovaná aj vo verejnom priestore, či už je to interiér alebo exteriér.

Samozrejme. Väčšia časť realizácií bola vo verejných priestoroch. Spoločenský pavilón na Terase, prvá vážnejšia skúsenosť, plocha o rozmere 300 m2 v hale, kde sa organizujú všakovaké verejné, ale aj súkromné udalosti – hostiny, trhy, koncerty. Nápis „Kulturpark“ na budove Kasární na Kukučínovej ulici bola veľmi príjemná skúsenosť, pretože rád maľujem písmo. Ďalšia zaujímavá skúsenosť bola parketová podlaha telocvične basketbalového klubu vo Svite, kde sme maľovali logá tímu na rozohrávacie polia.

Keď sme pri tom verejnom priestore, nedá sa nespomenúť Street Art Communication, v rámci ktorého roky nosíš/nosíte do Košíc popredné mená európskeho muralizmu. Ako ste sa dostali od stien panelákov ku biznisu, ktorý namaľuje, čo potrebuješ?

Takže po poriadku. Od roku 1996 som robil graffiti, dva roky na to som začal maľovať aj na objednávku. Popri tom som v roku 2000 začal organizovať graffiti eventy. Z organizovania neskôr v roku 2008 vznikol festival Street Art Communication a z neho o dva roky neskôr občianske združenie SAC. Natreto je síce nový projekt, dizajnové štúdio, ktoré ale čerpá a stavia na všetkých predošlých skúsenostiach, ktoré pokračujú ruka v ruke s ním. Hlavným programom Natreto je ukazovať ľuďom esteticky vkusnú maľovanú reklamu, dekoráciu, dizajn alebo maľbu ako takú, maľovanú na stenu. SAC je súčasťou toho, dal nám základ a v rámci biznisu je našou reklamou. Vyjadruje to, kto sme a čo máme za sebou. Natreto je tiež technickou podporou pri realizáciách veľkoplošných malieb, ktoré SAC v rámci projektu Otvorená mestská galéria robí. Pri maľbe murálu je potrebné zmapovať terén, logisticky navrhnúť priebeh, postaviť plošinu, namiešať farby a asistovať umelcovi. Pomáhať mu a chrániť ho pred novinármi. To všetko nás SAC naučil a my to dnes využívame ďalej.

Čiže Natreto je taká technickejšia časť.

Áno, v Natreto ide v podstate o odbornú prácu, remeslo.

A SAC je zase viac o umení…

SAC funguje pre nás ako forma osvety, je to naše náboženstvo.

Pri oboch však platí asi to, že ste skrátka skrášľovatelia“ verejného priestoru.

Nemám rád, keď nám takto hovoria. I keď, okej. Skrášľovateľ zo slova krása, to je pravda. A ako to môj brat Edo raz napísal — „pravdiť a opravďovať“. Čo môžeme použiť ako alternatívu k pojmu skrášľovať. V takomto prípade súhlasím s označením skrášľovateľ — „opravďovateľ“.

No a k veci. Reklama je bezpochyby nevyhnutná pre akýkoľvek biznis, kultúru, umenie a podobne. Ale žijeme v čase a priestore totálneho úpadku reklamného priemyslu. Za to môže v prvom rade naša tichá tolerancia a samozrejme diletantské prístupy väčšiny tvorcov a ich zadávateľov. Reklama je osádzaná bez rešpektu k architektúre, vidíme lacné prevedenia, ktoré nekomunikujú produkt. Výsledkom toho je nevkusne zohyzdené mesto. Kedysi tomu bolo inak. Aj reklama mala svoju úroveň a majstra, ktorý toto remeslo vykonával. V Natreto máme za cieľ prinavrátiť úroveň tej tradičnej, maľovanej reklamy. A teší ma, že v okolí vznikajú ďalšie nové grafické, filmové a iné štúdiá, ktoré takisto vyrábajú rôzne formy reklamy, no citlivo a zodpovedne. Nie je to vôbec stratené.

Niekedy v minulosti sa predsa robili aj murály ako reklamy a mnohé z toho, čo poznáme ako veľké diela dejín umenia, boli vlastne veľké zákazky.

Áno. Murál, teda nástenná maľba, má dlhú a bohatú históriu. Asi najstarším zadávateľom bola bezpochyby cirkev. Ale aby som neuletel veľmi ďaleko a nezamotal sa, spomeniem len napríklad ľudových maliarov, ktorí sa nazývali pulquerías. Boli to umelci v Mexiku na začiatku 20. storočia, ktorí maľovali fasády pohostinstiev, v ktorých sa nalieval alkoholický nápoj pulque. Boli takým „ľudovým náprotivkom“ vtedy súčasných muralistov ako Rivera, Siquerios a Orozco, ktorí muralizmus ako taký preslávili po celom svete. U nás máme takisto bohatú históriu, maľovali sa priečelia obchodov, reštaurácií, ponukové tabule, nástenné reklamné maľby. Vo vojenských kasárňach maľovali vojaci s umeleckým vzdelaním všakovaké motívy ako propagandu armády. Silné zázemie má u nás aj tradícia monumentálnych malieb na sídliskách, ktorých objednávateľom bol väčšinou vtedajší režim.

V rámci SAC funguje aj tento obchod, v ktorom sme. Ja tu častokrát vidím mladých chalanov, ako tu nakupujú farby. Vidíš aj v tom nejakú zodpovednosť, rozprávaš sa s nimi alebo im posúvaš nejaký odkaz?

V podstate to robím od roku 2000, keď som začal organizovať prvé graffiti jamy a spreje som mal v garáži v rodičovskom dome. Neskôr sme založili Pyecku a spolu s Diorom sme tam postavili na nohy prvý oficiálny graffiti shop. Neskôr sme sa presunuli do Tabačky. Keď to mám teraz spätne v krátkosti vyhodnotiť, nikdy nešlo o biznis, na to sme príliš malé mesto. Hlavným zámerom bolo udržiavať si aký-taký kontakt s ľuďmi, ktorí majú podobné záujmy. Fungujeme ako priestor, zázemie SAC, kde sa premieľajú lokálni aj turisti. Stretneme sa, pokecáme o všeličom a ideme ďalej. Sme zároveň info bodom Otvorenej mestskej galérie (OMG). Tu dostaneš informácie z prvej ruky. Ak si turista a chceš vidieť murál, chceš ísť niekam maľovať alebo sa dobre najesť, zabaviť sa, u nás ťa vieme nasmerovať a pomôcť ti zažiť Košice inak. Okrem toho, SAC Shop navštevuje čoraz viac domácich majstrov, umelcov a študentov. A jasné, je tu práca s farbami. Milujem vysvetľovať ľuďom ako ktorý odtieň funguje. Miešať kombinácie. Máme v ponuke viac ako 400 farebných odtieňov☺. S tým sa dá hrať.

Hovoril si o úrovni reklamy vo verejnom priestore. Ako to vidíš dnes pri mladej generácii writerov, street artistov v meste.

Ako to vidím? Mňa napríklad na graffiti fascinuje to, že je to stále také živé. Od polovice 90-tych rokov je tu ani neviem ktorá vlna – štvrtá alebo piata? A ja v nich stále vidím seba spred 20-tich rokov. Čo mi hovorí, že to žije aj niečím iným než len tou výtvarnou formou, štylizovaním písma. Nazval by som to dobrodružstvom. Vyrástol som v prostredí ovplyvnenom nedávnou históriou, samé búranie a stavanie múrov, sterilné prostredie sídlisk, betón. Je teda podľa mňa pochopiteľné, ak sa takýto mladý človek dostane do obdobia, kedy sa rozhodne byť partizánom a reaguje. Síce poväčšine ani nevie prečo, ale robí, čo robí a ide to z neho prirodzene. A páči sa mi, že sa to stále má kam posúvať.

„Anti style“ reaguje na presýtenosť vyšperkovaných tradičných graffiti tým, že robí presný opak. Môže sa zdať, že to by vedel každý, ale na to, aby si to dokázal zhodnotiť, potrebuješ viac než len pocit. A samozrejme najviac si cením, keď v tom prejave vidím nejaký posun, niečo nové, nie len písmo. V tom je street art inde. Môže to byť úplne drobná vec, ktorá je citlivo zasadená do správneho priestoru na ulici. A áno, súčasťou toho všetkého je aj ilegálna činnosť a ja sa ju nijako nesnažím obhajovať, je to proste tak. Slobodne a kreatívne obohacovať verejný priestor. Reagovať a komunikovať sofistikovanými spôsobmi. V našom prostredí mám rád veci, ktoré sú autentické, nechcú sa podobať na niečo zvonku a vyjadrujú lokálne témy. Nie je ich veľa, ale sú a to je fajn.

A určite ste k tomu prispeli aj vy vašimi aktivitami.

Asi aj áno, v rámci aktivít SAC robíme aj klasické jamy, kde sa stretne široká škála pouličných estétov, ako ich už dávnejšie nazval kolega Pali. Ale zámerom SAC nie je priamo ovplyvňovať graffiti a street art situáciu v meste, či nebodaj prehovárať mladých, aby graffiti nerobili po svojom, alebo ich akokoľvek potláčať. Muralistické diela, ktoré realizujeme, by mali ľuďom dávať priestor na zamyslenie sa, motiváciu a inšpiráciu. Ukazujeme, že fasády budov sa dajú využiť aj inak. Obohacujú priestor a sú dostupné každému 24 hodín denne.

V graffiti a street arte ako takom je to často to presvedčenie opačné, než maľovať „pekný murál“. Muralistické dielo je technicky a finančne náročná vec, ktorá má svojho kurátora, donora, potrebuje oficiálne povolenie, atď. Ide teda o oficiálnu formu umenia vo verejnom priestore. Čo absolútne vylučuje aspekty, ktoré má graffiti a street art. V tomto prípade ide skôr o individuálnu činnosť, nelegálnu, v niektorých prípadoch možno neoficiálne tolerovanú. Má v úmysle podvádzať systém, nesnaží sa byť trvalé a môže ho robiť naozaj hocikto a hocikde. Čiže sa bavíme o ozajstnej forme nezávislého umenia vo verejnom priestore. Sám mám častokrát problém správne pomenovať a vyhodnotiť situáciu. Stále sa snažím „opravdiť“ to, čo robím. Čerpám zo skúseností z posledných rokov a snažím sa prísť na to, ako to robiť lepšie. Lebo to, čo robíme, nemá ani tak dopad na graffiti a street art, to si žije a bude žiť samo. A tak by to malo ostať. My ale zásadne meníme prostredie, v ktorom žijú bežní ľudia. Na toto sa musíme sústrediť.

Dostali sme sa voľne od Natreto k SACu, ale nedá sa tomu asi vyhnúť.

Nedá sa tomu vyhnúť a nedá sa to oddeliť. I keď ide o dve odlišné aktivity. Ale tak to je podľa mňa dobré. Natreto je remeslo, SAC je náboženstvo.

Povedal si, že si robil graffiti. Potom si študoval na Fakulte umení nové médiá. Teraz robíš Natreto a zároveň všetky spomenuté aktivity. A čo tvoja voľná tvorba. Dokážeš sa k tomu ešte niekedy vrátiť alebo si na to úplne zanevrel?

To si teda zabŕdol. Už počas školy som sa venoval rôznym spôsobom kombinovania maľby, steny, videa a animácie. Cítim sa v tomto smere stále fajn a verím, že v tom budem pokračovať. Hovoriť teraz, že mám veľa inej práce v osobnom aj pracovnom živote je len slabou výhovorkou, ale iné pripravené nemám. To, čomu sa ale venujem kontinuálne bez prestávky už niekoľko rokov, by som mohol nazvať výskum v oblasti, o ktorej sa tu celý čas rozprávame. Tiež stále verím, že aktivity, ktoré som rozbehol, budú vedieť časom fungovať aj bez toho, aby som im musel venovať toľko času, ako dnes. Staviam si malý ateliér na vidieku a dúfam, že sa mi v budúcnosti podarí nájsť si viac času pre seba. Každopádne, časť mojej voľnej tvorby sa určite odzrkadlí v Natreto.

Je známe, že ak máš voľný čas, tak ho rád venuješ vareniu.

To je trošku zamotaný príbeh. Varenie bolo asi úplne prvé, čo ma chytilo. A popri tom, keďže moja mama bola výtvarníčka, vyrastal som v prostredí, kde sa často kreslilo a tvorilo. Keď som mal tri roky, môj o rok starší brat Róbert zomrel a moja mama ho stále kreslila. To si pamätám najviac, ceruzky boli všade. No a doma bolo varenie na dennom poriadku. Tak, ako aj rôzne spoločné rodinné stretnutia, ktoré boli vždy o výbornom jedle za veľkým stolom. Myslím, že to ma motivovalo k tomu, že som už ako 12 ročný pozýval spolužiakov a varil s nimi francúzske zemiaky v malej kuchynke na prízemí nášho domu, kde som mal aj detskú izbu. Oproti mojej izbe bola ale ešte jedna izba, ktorú sme v tom čase prenajímali študentkám zo Školy úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Boli odo mňa staršie o 5–6 rokov☺. Vyvolávali sme fotky, kreslili po nociach. Keď som mal ísť na strednú, bol som presvedčený, že chcem byť kuchár, a tak som nastúpil na učňovku. Nezaujímalo ma, že tá škola nie je „cool“, chcel som variť.

Po škole, keď zomrel môj otec, som mal 19 rokov a z Košíc som sa istú dobu snažil odísť. Nejaký čas som strávil v zahraničí, varil som v rôznych kuchyniach, až som dospel do momentu, kedy som si uvedomil, že ak sa chcem z varenia naďalej tešiť, nesmiem si tým zarábať. Zároveň ma to čoraz viac ťahalo k „výtvarníctvu“. Graffiti som sa venoval už od 13-tich. Keď som nevaril v práci, fotil som alebo maľoval, kreslil. Bol som ale v tom čase dosť „mimo”. Keď som sa do Košíc vrátil, mal som 24. Postupne som začal robiť SAC a študovať na Fakulte umení v Košiciach.

Dnes varím zásadne pre rodinu a priateľov. Stále to však u mňa úzko súvisí s výtvarným umením, lebo tam sa dá výtvarne realizovať, už len pri dochucovaní. Dochucovanie je pre mňa ako miešanie farieb, to je podľa mňa veľmi podobná vec. Alebo vôbec tá prezentácia jedla, ako ho naservírovať. To je hra farieb, tvarov, kompozícia, vône. Tak nejako je to prepojené (pomiešané) v tej mojej hlave.

Všetko, čo realizuješ, je úzko späté konkrétne s mestom a priestormi v ňom. Si asi úzko spätý s Košicami. Alebo je to jedno a robil by si to isté aj keby si bol v inom meste?

Asi nie. Boli výzvy robiť to isté inde a rozhodnutie bolo vždy jednoznačné. Asi by to stratilo niečo, práve to, na čo sa pýtaš. Tým hlavným plynom toho celého je ten vzťah ku Košiciam. Tu som sa našiel. A hlavne to celé vychádza z graffiti. Skrz tieto skúsenosti som spoznal mesto a vytvoril si k nemu vzťah, možno iný, ako bežný človek. A z toho asi pramení aj to, kde dnes som. Prečo SAC a prečo tu a nie niekde inde.

Otvorená mestská galéria, foto: Palko Matia

Viktor je okrem iného i spoluautorom dizajnu hotelovej izby Urban Flashbacks venovanej miestnej street artovej scéne.

Objavte viac na webe The Invisible Hotel.


Mohlo by ťa zaujímať