Hoci ich pravidelne stretávame na ulici, ich príbeh nepoznáme. Toto sú postavičky, bez ktorých by Košice neboli Košicami

Aj keď by si to niektorí priali, našťastie nie sme všetci uniformní. Kto je dostatočne iný, stáva sa nezabudnuteľným. Aj preto existujú v každom meste akési postavičky. Nepotrebujú si robiť kampaň, zaobídu sa bez PR, no aj tak sa ocitajú v centre pozornosti. Teda aspoň na ulici. Svojím zjavom či konaním rozrážajú hladinu pokojného (malo)meštiactva. Pozná ich minimálne pol mesta. 

Veď kto chodieva po košickej Hlavnej ulici, pozná našu Milku, ktorá od vás popýta peniaze a v prípade, že jej nevyhoviete, vytiahne na vás rómsku kartu („Ale Cigánom by ste dali, hej?“), prípadne vám môže aj vynadať. Pri konverzácii poskytuje anglickú i maďarskú mutáciu. Tú istú Milku ešte v ten istý večer zazriete pri nejakom DJ-ovi alebo v kaviarni s cigaretkou.

Vždy som s potešením evidoval na ulici uja ktorý, keď bol rozjarený, tak všetkých naokolo rad-radom zdravil. Rukami, slovne, úsmevom, gestami… nevynechal nikoho. 

Istou postavičkou je aj pán z Prešova s jednou barlou, ktorý sa dáva do reči s okoloidúcimi. Témy smalltalkov sú veľmi variabilné a výsostne aktuálne, no a treba uznať, že je informovaný. Napríklad vie, že mávam svoju talkshow Bez šepkára na Malej scéne. Raz tak pristavil párik s otázkou: „Neviete, čo dnes dávajú v divadle? Toho s bicyklom či dačo iné?“

Bolo to tak stále

V 80. i 90. rokoch bol najemblematickým predajcom večerníka chlapík, ktorý mal stabilné miesto pred Priorom a vykrikoval: „Kšiiický Éčer!“. Raz prekvapil Košice, keď zabehol polmaratón či maratón. Už neviem, čo z toho, taký som bol ohromený. Ľudia ho s láskou volali Fantomas. Okolie ocenilo prezývkou aj ošumelého Lambadu. Lebo tak chodil. A Pani Zimu tak volali preto, že chodievala oblečená v tom istom, ignorujúc striedanie ročných období. Bola to veľmi kultivovaná pani, môže ľutovať každý, kto sa s ňou nedal do reči. 

Ešte v 80. rokoch chodieval po ulici či v električkách Tonko, ktorý hlásieval presný čas. Na požiadanie, ale najmä bez požiadania. 

Kaviarenský život 70. rokov by nebol úplný bez košickej postavičky Apíka, čo bolo láskavé pomenovanie pre pána Karola Pohanku, ktorý bol nanajvýš svojský. Mával svoj stôl štamgasta v kaviarňach ako Carpano a Imperiál. Za tekutú odmenu zvykol veštiť a hovoril aj, že je písmoznalcom. Dal si umelecké meno Džemáro. Vyvádzal figliarske kúsky, napríklad s bielou paličkou a v slnečných okuliaroch vstupoval na dámske WC. Vraj aj policajtom nadával a to iba v zime, údajne len preto, aby ho zavreli, a on tak doma (býval na Šrobárovej ulici) ušetril na kúrení. 

Keďže 50. roky si nemôžem pamätať, pomôžem si citátom z knihy Eriky Füle Motýle v klobúku. „Stačí sa prejsť po korze a stretnete aspoň dvoch troch takých. Pani s papagájom v klietke za pár drobných veští budúcnosť. Krivý otrhaný dedo tvrdí, že je nemanželský syn posledného rakúskeho cisára. Slintavý tučniak pravidelne sedáva v parku pred divadlom a nad každým pohŕdavo kývne rukou. – A Ty si tiež špión!“

Inventár 

Keby ste prešli ulicou a oni by neboli na svojich miestach, prípadne by vás neobehli či nešli vám oproti, tak by vám tu niečo nesedelo. Možno len podvedome by ste pocítili úbytok koloritu verejného priestoru. Ak by sa to zopakovalo, skôr-neskôr by niekto položil otázku: „Už dlhšie som nevidel X. Y. Nevieš, čo je s ním?“ 

Veď čo by to bola za Hlavná ulica, keby pred vežou najväčšej gotickej katedrály na Slovensku nesedela dómska sprievodkyňa pani Marta, neprešiel po chodníku v blízkosti stien politický komentátor Peter Schutz alebo čo by to bol za trh na Dominikánskom námestí, keby na ňom nepredával fúzatý a dobrosrdečný Bulhar Štefan Pejčev? 

K Hlavnej ulici v oblasti jej kríženia s Mlynskou patrí stánok s ručne vyrobenými remienkami a inými vecičkami od Artura z Peru. Je možné ho pozorovať aj pri práci priamo na ulici, čím sa uistíte, že jeho sortiment nepochádza z Číny.

Hudobníci

Keď sprevádzam českých alebo slovenských turistov po Košiciach a zdiaľky vidím Petra Ľalika s gitarou, nenápadne naňho zamávam a svojej skupinke oznámim: „Teraz si zavrite oči a počúvajte Žbirku!“ A Peťo spustí Biely kvet ešte žbirkovskejšie než inkriminovaný spevák. I preto hviezdil v súťaži Československo má talent, čo dosvedčuje jeho poradové číslo hrdo prilepené na gitare. Jeho repertoár je však omnoho širší, a tak hneď pridá pre mojich turistov skladbu, ktorú si zaželajú. To sa už na Hlavnej ulici náznakovo i nákazlivo tancuje. Peťa nájdete (aj v zime!) hrávať na rohu Hlavnej so Zámočníckou, prípadne na rohu Hlavnej so Zvonárskou. 

Od Rožňavy dochádza do Košíc nonstop usmievajúci sa pán Gabriel, ktorý s playbackovým podkresom hráva na elektrickej gitare tak, že sa ma ľudia pýtavajú, kto je ten skvelý hudobník. Sedáva pred bývalou predajňou obuvi Baťa. A všimol som si zákonitosť: ak mu dám drobné, spravia tak aj mnohí z našej skupinky turistov alebo aj kamaráti, s ktorými sa práve prechádzam po Hlavnej ulici. Vďačný pohľad, ktorým nás obdarí popri hraní, býva z kategórie nezabudnuteľných.

To už počuť hrať niekoho aj na Mlynskej ulici. Na tejto spojnici centra so stanicou sa usídlia väčšinou cezpoľní: Heligonkár z Mukačeva či harfistka. Tí však väčšinou vydržia len jednu sezónu. Zvykla tam hrať aj minikapela, ktorú tvoril úchvatný klarinetista s červeným nosom zvaný Píšťalka a akordeonista pán Ernest s nagélovanými vlasmi. Pán Ernest však hráva aj sám a onoho času pre Zajtrajšie noviny povedal: „Hrám pre radosť ľuďom, pánu Bohu na nebi a pre seba, aby som si zarobil na jedlo a na cigarety.“

Pred zmrzlinárňou Aida hrajú dve dlhovlasé gitaristky takého vzhľadu, že pri by sa pri nich pristavil aj hluchý. Sú identifikované ako speváčky inak viacčlennej skupiny 2VoiSis (predtým KonTakt).

Oproti, na rohu Poštovej a Hlavnej, je husľové vystúpenie zvirtuóznené akustikou podchodu. Ide o jediné miesto v centre, kde sa neprestáva hrať ani za dažďa. Hráva tam sólohuslista v okuliaroch. 

Rómska kapela pozostávajúca z otca a synov. Vidno, že sa naučili hrať jeden od druhého. Hrajú s ľahkosťou, až strojovo pekne, jednotne. 

A ešte ďalej, dnes síce pred seminárom, ale vlastne na ľubovoľnom mieste, posedáva-postáva dvojica. Nižšia, sivo i dlhovlasá pani vyspevuje, jej partner ju sprevádza hrajúc na hrebeni…

Onoho času košický umelec, aktivista a pozorovateľ Igor Kupec dostal nápad zjednotiť pouličných hráčov do príležitostnej kapely. Ich unikátny koncert sa jednorázovo uskutočnil v roku 2013 (kde inde než) v Tabačke Kulturfabrik.

Žobráci

Jedna z najznámejších košických povestí vzdáva hold žobrákom. Jej motív sa odvíja od sochy na jednom z domov Hlavnej ulice. Tá má podobu chlapíka, ktorý zdvíha klobúk. Vraj ide o žobráka, ktorý žobral celý život, až mal dosť peňazí na výstavbu svojho domu na Hlavnej ulici. Rôzni podávatelia tejto legendy ju však modifikujú po svojom. Napríklad, že tá socha sa svojím výrazom tváre vysmieva ostatným boháčom, pretože chlapík nielenže zbohatol, ale dokázal aj zaplatiť prístupné do VIP klubu v meste. Spisovateľ Erik Groch vypointoval túto legendu ešte krajšie – žobrák mal preto tak veľa peňazí, lebo bol sám štedrý. Z vyzbieranej čiastky každý deň čosi rozdal aj ostatným žobrákom, ktorí vyžobrali len menšie obnosy. Za jeho štedrosť i v takom položení ho Boh požehnal hojnosťou.

I keď košická legenda o žobrákovi je vymyslená, keďže je doložené, že dom si dal postaviť zabezpečený košický obchodník Béla Strasser, naše mesto má vďaka nej o pútavý príbeh viac.

No (nielen košickí) žobráci sú zdrojom príbehov aj v súčasnosti. Ak im pomôžete, azda si vypočujete ich reálne, nelegendové príbehy, čím však netvrdím, že si niektorí nevymýšľajú. (Poznal som jedného, ktorý žobral sedávajúc v invalidnom vozíčku pred vedeckou knižnicou. Po istom čase vstal a vozík si odtlačil.)

Našich žobrákov nemusíte podporiť drobnými. Občas je dobré zájsť s nimi na nákup. Získate tak zámienku i čas na rozhovor s nimi. Ináč, väčšinou dobre ovládajú, ktoré tovary sú v akcii. 

Onoho času som sa vybral do vtedajšieho TESCA na Hlavnej ulici. Cestou ma oslovil žobrák. Vravím mu, že mu nakúpim, len nech povie, čo potrebuje. Po chvíľke mi rozhodne vraví: „Rožky!“ Pohol som sa teda kúpiť rožky, keď začujem: „Aj maslo!“ A po okamihu už z väčšej diaľky: „Aj pivo!“ No a vchádzajúc do TESCA nedalo sa prepočuť: „Kozel môže byť!“

Iný žobrák pýtal od dôchodkýň drobné. Tie mu nič nedali, namiesto toho sa zatvárili útrpne vysúkajúc zo seba vetu: „My samé nemáme dosť!“ Žobrák sa otočil a len spopod jeho fúzov sa dalo začuť: „Tak, toto ja musím počúvať?!“

Či si kúpia žobráci za moje peniaze alkohol, cigarety alebo potraviny? To neriešim. Veď i ja som si vypil i opil sa. I ja som si už zapálil. Sú slobodní ako my. Kňaz Peter Gombita, ktorý v Košiciachtakýchto ľudí pozná najviac, mi povedal v talkshow Bez šepkára: „Keby sa k vám nehlásila rodina ani deti, keby ste nevedeli, kde budete večer spať a za čo si kúpite jedlo, väčšina z vás by začala piť… “

Ak sa vám nechce prispievať či nakupovať žobrákom, môžete im len požičiavať. Preto požičiavam bicykel rómskym deťom, keď ho na chvíľku nepotrebujem. (Pre tých, čo majú predsudky: Áno, ešte stále ho mám.)

Pápež František, súčasný praktik viery, nás povzbudzuje, keď vraví: „Dávaš almužnu? Výborne! No pozrieš sa dotyčnému do očí? A aj sa s ním dáš do reči?“

Bezdomovci

V samoobsluhe sa po zemi kotúľa mäsová konzerva. Predavačka je hneď pri nej a otázku, kto to zvalil, nasmeruje na trojicu bezdomovcov, čo už sú pri pokladni a v košíku majú fľašu čuča. „To nie my, pani,“ odpovie jeden z nich a pohľadom ukáže do košíka. „My sme vegetariáni… “

Oceňujem ich humor a premýšľam, či by som dokázal v danej situácii vtipkovať. Byť neprestajne podozrievaný veľká sranda nie je. Alebo, naopak, neustále ignorovaný. O to viac na nich myslím, keď ma pri mojom komforte napadne sebaľútosť. Už len ten ich pobyt v parku. Málokto ich tam berie ako samozrejmosť. Že (aj) tam patria. Veď, prinajmenšom, i oni musia niekde byť. Ale do slabšieho sa pustí takmer každý. Keď sa v tom istom parku nalievajú teenageri, tí istí ľudia sa im radšej vyhnú oblúkom s polomerom celého parku. 

Náš pozemský svet nie je dokonalý. Ani nemôže byť. Už preto, že každý jeho obyvateľ má svoju víziu dokonalosti. Neviem, či vás zaujíma tá moja, ale v nej je každá lavička v parku prístupná každému. Obzvlášť po roku EHMK (2013), keď v košických parkoch lavičiek pribudlo, zmestíme sa už naozaj všetci. 

A keď už ideme okolo ľudí tohto osudu, je dobré dať sa niekedy do debaty. Alebo sa aj zoznámiť. Prisadnúť. Aj keď nepredávajú časopis NOTA BENE. Cestou ich prípadného návratu sa môže stať ktokoľvek z nás. V ich verzii dokonalého sveta je minimálne to, že sa ich ľudia nestránia.

Milan Kolcun je spisovateľ, prekladateľ, dlhoročný sprievodca po Košiciach a spoluautor konceptu Potulky mestom Košice. Moderuje pravidelnú talkshow Bez šepkára na Malej scéne Štátneho divadla.