Žijúca pýcha košického sochárstva – Juraj Bartusz v ateliéri na Červenom brehu o umení, režime a vojne

Narodil sa na juhu Slovenska, vedel skôr po maďarsky než slovensky alebo česky, schovával sa v pivniciach svojich susedov pred vojenskými náletmi a po pražských a bratislavských pracovno-študijných skúsenostiach sa presťahoval za prácou do Košíc. Ostal tu žiť niekoľko desaťročí a spoznal sa s mnohými historicky najvýznamnejšími slovenskými umelcami druhej polovice dvadsiateho storočia. Okolo jeho sôch dnes dennodenne prechádza každý jeden Košičan a turista. Najčastejšie na ulici pred Dómom sv. Alžbety pri podobizni Júliusa Jakobyho. O živote Juraja Bartusza, jeho spomienkach na bývalé režimy a hodnotení sochárskeho umenia sa dozvieš v nasledujúcich riadkoch:


Most v Kameníne stále stojí

Juraj Bartusz sa narodil 23. októbra 1933 v juhoslovenskej obci Kamenín, ktorá bola poznačená najprudšími bojmi druhej svetovej vojny. Táto dedina sa do dejín zapísala železobetónovým mostom cez rieku Hron, ktorý spájal Slovensko s Maďarskom: „Všetky ostatné mosty do Budapešti boli zničené, no ten náš si strážili obe strany, Nemci i Rusi. Raz zatlačila jedna, raz druhá. Celá oblasť bola zasiahnutá, ani jeden dom neostal stáť úplne bez poškodenia. Museli sme sa schovávať v pivniciach našich susedov, lebo vlastnú sme nemali. Okolie Kamenína bolo jednou z najkrvavejších zón Slovenska. Aj mňa zasiahli do ruky a nohy – bolo treba ísť iba po vodu zo studne. Naša rodina nejako prežila, mali sme šťastie. Prežil to aj ten kameninský most – stále tam stojí,“ spomína sochár. Jurajov otec, kamenár a betonársky majster, bol veľkým obdivovateľom umenia a jemu i jeho bratovi Júliusovi často rozprával o múzeách a umeleckých dielach, ktoré videl. Práve vďaka vplyvu svojho otca a brata šiel mladý Juraj, ktorý v tom období vedel rozprávať ešte iba po maďarsky, na prijímacie skúšky do Prahy. Tu zostal niekoľko rokov študovať na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe (1954 – 1958) a na Akadémii výtvarných umení (1958-1961) a stal sa akademickým sochárom.

Gagarin a propagačné oddelenie VSŽ

Po škole sa mladý Juraj oženil so svojou spolužiačkou Máriou Vnoučkovou – Máriou Bartuszovou (1936-1996), ktorá počas života vytvorila množstvo diel roztrúsených po košických sídliskách. Bratislava bola podľa Juraja v tom čase preplnená, Kamenín zase neschopný uživiť začínajúceho umelca. Juraj tvrdí, že v istom článku sa dočítal o voľných pozíciách na propagačnom oddelení Východoslovenských železiarní v Košiciach: „Pricestoval som na východ po škole a už som tu ostal. V tom období sa stavalo obrovské množstvo bytov pre zamestnancov VSŽ ako Šaca či Furča, aby mali ľudia bližšie do práce. S manželkou sme neskôr bývali v oboch častiach,“ vysvetľuje Juraj. Neskôr v roku 1966 navštívil Východoslovenské železiarne aj prvý kozmonaut vo vesmíre – Jurij Gagarin: „Gagarin bol pôvodne zlievačom, preto chcel vidieť taký obrovský podnik. Išlo o jeho prvú zahraničnú cestu, videl som ho iba z diaľky na Hlavnej ulici v Košiciach, no fotiť sa nesmelo. Svojím vzrastom bol veľmi nízky, na vesmírnu výpravu ho vybrali práve kvôli telesným proporciám. V roku 1975 som na objednávku vytvoril Pamätník Jurija Alexejeviča Gagarina pre miesto osadenia Šaca na jeho pamiatku.“

Čítaj aj: Umelec svetových rozmerov – život košickej sochárskej legendy Jána Mathého

Krátkozraký socialistický realizmus

Po pôsobení vo Východoslovenských železiarňach tvoril Juraj Bartusz ako sochár na voľnej nohe. V tomto období boli Košice kolískou tvorby umelcov nielen z mesta – vďaka niekoľkým určeným na výtvarnú zložku z každej stavby sa mesto doslova hemžilo možnosťami najmä na Luníkoch, kde sa dalo získať objednávku na sochárske alebo iné dielo. Socialistický režim však povoľoval umelcom ako Bartusz iba striktne definovanú doktrínu diel, ktorá sa nesmela prikláňať k abstrakcii či duchovným témam. Juraj bol v roku 1973 vypočúvaný za nepovolené vystavovanie v zahraničí: „Pýtali sa ma, s kým sa stýkam. Vydali príkaz nezamestnať ma, nedávať mi zakázky. Boli však krátkozrakí a mysleli si, že iné ako lokálne styky nemáme. Istý priateľ z Prahy mi prenechal svoj dom aj ateliér na prácu, a tak som na objednávkach pracoval v Prahe. Svoj košický ateliér som si postavil sám na Vnútornom Červenom brehu. Tvoril som monumentálne veci, potreboval som priestor a svetlo. Umelci v období socializmu nemuseli byť iba príživníkmi, kvôli uzákonenej časti na umeleckú zložku mali čo a pre koho robiť.“

Na hlbší zmysel treba nadanie

Pri otázke či by si svoje životné dielo vedel predstaviť aj bez dosiahnutého vzdelania, odpovedá úprimne – tvoriť diela pre verejný priestor a pôsobiť v umeleckej brandži si podľa Juraja Bartusza vyžaduje akademické vzdelanie, snahu vedieť o danom odbore a jeho histórii čo najviac. Taktiež vysvetľuje, že po rokoch sa díva na svoje sochy s odstupom a teší ho, že nikdy nestál za nekvalitným splnením objednávky: „Keď tie sochy vidím, mám aj kritický pohľad. Niečo by som urobil inak, s niečím som spokojný. Robiť nekvalitnú prácu sa nikdy nevyplatí, vypomstí sa to. Nie som však zamilovaný do svojich sôch, ktoré som niekedy vytvoril. Vždy ma zaujímalo to, na čom aktuálne pracujem. Teraz to je busta Mariána Vargu.“

Juraj Bartusz vysvetľuje, že jeho Anatomický model podľa Leonarda da Vinci (1983) je navrhnutý skutočnosťou, podľa ktorej má ľudské telo rovnaké rozpätie ramien ako výšku tela

„Ak chcete robiť niečo, na čo nemáte, zmení sa to iba na nešťastie. Na to, aby vaše dielo malo hlbší zmysel, potrebujete nadanie umocnené vzdelaním, ktoré vám pomôže pochopiť. Niečo ako keby som sa ja snažil byť básnikom. Umelec môže do svojho diela vložiť jedine to, čo má sám v sebe, to a nič viac. Svoj temperament, dušu, prežívanie. Prevteliť sa nikto nedokáže. To je nemožné. Ak niekoho obdivujete a chcete byť ako oni, nebude to nikdy úprimné. Musíte byť sám sebou.“

Umelecká smotánka Košíc

Každý, kto aspoň trochu pozná mesto Košice, neminie sochu stojaceho muža s rukou schovanou za chrbtom na Alžbetinej ulici. Ide o vyobrazenie maliara Júliusa Jakobyho, ktorý s Jurajom Bartuszom udržiaval blízky priateľský vzťah a dokonca raz týždenne vyžadoval návštevu, ktorá v opačnom prípade musela byť patrične ospravedlnená: „Skamarátili sme sa a bavili sa o čomkoľvek. Mával taký tvorivý ošiaľ, čo však nebolo často. Keď som vymeškal návštevu, zúril, bol to povahovo veľmi tvrdý oriešok. K jeho soche som ho zavolal, až keď bola osadená. Ruku mal nevyvinutú a stále si ju schovával za chlebníkom, aby mu ju nebolo vidno. Prišiel k soche, obzrel si ju z každej strany a po dlhej odmlke povedal ‚Nie je to pekná socha. Ale je dobrá!‘,“ smeje sa. Jakoby podľa neho nerád chválil, no trvalo a nepochybne sa zapísal do dejín Košíc so svojimi dielami. Okrem Júliusa Jakobyho prechovával Juraj vrúcne priateľské styky aj s Jánom Mathém, Vojtechom Löfflerom či Ľudovítom Feldom z Košíc alebo aj básnikom Egonom Bondym.

Juraj Bartusz a kniha Atlas sôch – Povojnové umenie v uliciach mesta Košice (2015), kde sú súradnice s jeho sochami

Juraj Bartusz bol prvým profesorom s akademickým titulom, ktorý založil Fakultu umení na Technickej univerzite v Košiciach. Viedol ateliér slobodnej kreativity na bratislavskej VŠVU, bol členom Klubu konkretistov či Spoločnosti maďarských umelcov v (Česko)Slovensku. Jeho diela sú vystavené v pražskej Národnej galérii, Východoslovenskej galérii v Košiciach, Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Je autorom Fontány Andyho Warhola v Medzilaborciach alebo Pamätníka krompašskej vzbury. Žije a tvorí v Košiciach s manželkou spisovateľkou Janou Bodnárovou.

Mohlo by ťa zaujímať